KONGREGÁCIA MILOSRDNÝCH SESTIER SV. VINCENTA - SATMÁROK

Zakladateľ

Dejiny

Školstvo

HOSPIC v Trenčíne

Rodina Nepoškvrnenej

Ostatná činnosť

Modlitebník

Formácia

Aktuality

Z našej tvorby

Básne

SNEŽIENKA - sestra Hermana Matláková

...

Bolí ma čas...
Vieš,
ten, čo som ti vzala.
A ty máš
smiešnu cenu,
ktorú žiadaš.
Chceš viac času,
čo ukradnem ti.
Tak nech sa páči.
Začínam

 

Veronika

Veronika, tvoj život šiel cestou krížovou.
Odstrčená zástupom, robíš si cestu láskou.
Hľadáš podobu Odsúdenca, ktorú v srdci máš.
Biele dlane a biely ručník k Nemu vystieraš.

Veronika, tvoj život šiel cestou krížovou.
Biely ručník a škvrny červené sú Jeho podobou.
Užasnutá hľadíš, prečo to všetko je.
Tvoje slzy sa zmiešali s krvou, čo zem pije.

Veronika, tvoj život šiel cestou krížovou.
Ten, ktorého miluješ je hnaný divou zberbou.
Láskou sa Ho dotýkaš, ty jediná smieš.
Hradba tiel ťa dovedie pod Kríž, ty to vieš.

Križovatky

Unavený šiel uzučkým pásom vyšliapanej zeme.
Šiel, ak chodí otec na pole.
Šiel, aby žil.
Zahľadený do mozoľov, červenej zeme...
Zahľadený do vlastných bôľov.
Zahľadený do seba.
A jeho cesta sa Križovala s inou.
Už mnohokrát p nej šiel.
Dnes má tá stuha živý lem.
Možno zvedavosť ho tiahla pristaviť sa.
Možno únava mu nedovolila ísť.
Možno nemal kadiaľ prejsť.
Musel zastaviť.
A vojak (čo ten vie práci na poli) ho
ťah zo zastavenia k pohybu.
Križovatka ciest, Križovatka stretnutia.
Križovatka chcenia a nechcenia a za tým všetkým:
Kríž a zbedačený.
Človek.
Čo s tým, Šimon, urobíš?
Zatneš zuby a zoberieš alebo s nadávkami odhodíš?
Si slobodný a mučidlo ti nepristane k plášťu od hliny.
A hoci sa vzpieraš
berieš na ramená kríž.
Hoci nie je tvoj, stáva sa tvojím.
A v duši ticho znie:
„Nie len z chleba žije človek..."
Šimon, rozumieš?
Kúsok cesty sa kríž stáva tvojím.
Tvojím len, čo ťa preniká.
Zbedačený človek sa stáva tebou.
Zastal si Šimon a predsa v tebe žije
Zbedačený so svojím Krížom.
Vtlačil sa do teba ako pečať do teplého vosku.

A nám si sa stal piatym zastavením,
aby sme sa vydali na cestu pri svojom
váhaní na Križovatkách.

Gregorián

Na mojej dlani s láskou spí
tichučká pieseň čerešní.
Rozkvitá vôňou prvých dní
pár pukov v bielom ladení.

Znie v mori očí skromne
nenásilne tlačí sa dnu
a päsťou si búcha vo mne
kvet farbou neviest zdobený.

Z hĺbky portálu vykvitne
halúzka, čo plná kvetov
nemá čas a aj tak presne
vyletí na svetlo von.

Tak včely po dlhej zime
v roj sa zlietajú k životu
to oheň žitia tleje mi
spevom kvitnúcich čerešní.

Strom

Vydaný rozkaz
na zoťatie.
Strom rastie pre službu.
Bez nároku na mzdu
Bez otázky
Čo na tom,
aké má poslanie?
Hodnotí sa výkon.
Nie ochota ísť,
či rásť k oblohe.
Je potrebné ho použiť.
Bez úcty...
Urobiť z neho kríž.
Nech jeho ťažoba
zlomí Človeka.

Napomenutie

Prach mieša sa
do rozhovoru.
Bosými nohami
vstupuje do očí,
kde prebýva more.
Slané a mŕtve.
Možno choré.
Napomenúť more,
nech nevylieva sa z brehov,
nech príliv odloží,
nech chvíľu počká...
Veď synovia rastú
a soľou z mora
mocnejú v nich svaly.
Pre nich je každý príliv tvrdý.
Vyplavuje kamene a hrudy.
Pozhovej, more,
kým vystúpiš
z očí!

Plody jabĺk

Drevo ako drevo,
strom ako strom.
V3ak z tohto dreva stromu
červené kvapky
krvavý dážď
zrelé plody
padajú.
A nie len tak.
Praskajú a vydávajú plody.
Odovzdávajú nádej,
čo nepadá ďaleko od stromu.
Ako to ovocie, čo had s ním núkal v raji.
Priniesol slzy zemi a slaný pot,
čo zmýva hĺbku previnení.
Vedrá slanej vody
sú hnojivom pre rast,
čo v odpustení klíči
a k žatve mnohonásobne väčšej zvoláva.
Prezreté jablko nemá chuť,
ale má život v sebe.
Ak uveríš...

Snímanie z kríža

Koľkokrát túžiš nájsť človeka.
V sestre, bratovi,
v objatí, podanej ruke.
Tak dlho nič, boľavý kríž,
čo padá do smútku skrehnutej duše
z ľadových objatí zvaných vzťahy.
Tuhneš a nie je to smrteľné.
Strácaš zrak a nemá to nič s očami.
Ukradli ti cit a t je problém srdca.
Búcha a chladne, a chladne, a...
Býva v domčeku z ľadu
a iglu je tvoja schránka
neschopná prijať teplý lúč,
hrejivé slovo,
obálku s odosielateľom: Priateľ
list s adresou: Ty
Mŕtvolné utváranie samoty živých
v spoločenstve mŕtvych duchom.
Prelomenie je priestor pre objatie,
len sila slabých to odhalí,
že šliapať s krížom môže jeden,
ale klince vybrať,
sňať ťa z ťažkostí,
môže len niekto, kto nie si ty.
Snímanie z kríža je v objatí.

Žena

Stojím tu v kruhu, uprostred hradby tiel
nemôžem odísť, znejú obvinenia.
Čaká ma smrť, nepoviem: „Dovidenia!",
s hrôzou očakávam kamenný dážď.

Pár nocí túžby, mnohí tu so mnou sú,
nik sa ma nezastane, v srdciach ľad.
Nejde vôbec o mňa, v tvárach divý hlad
vydaná kľačím s obrúčkou smrti.

Ten, č m hovoriť, iba s kreslí
nesúdi. Píše ako dáky žiak.
Moje srdce túži malú chvíľu mať
nastriekať na život novučký lak.

Zrazu sa postaví, utíši ten rev,
vraví o hriechu, tvrdým kameňom
nech prvý hodí, kto práve nie je v ňom
sadne si dorába obrazu rám.

Ja stojím v kruhu uprostred kameňov
nik do mňa nehádže, hlavu zdvihnem.
On sa len usmieva, vraj - ďalej žiť smiem
mojím vinám dáva odpustenie.

Prekročím hradbu skál, začínam znovu,
čisté konto je, nesmiem ísť dolu.
Na tele šaty mám a dušu holú.
Začínam s nádejou, nájde ma rád.

Snežienka

Vidím ťa krehkú.
Očami hľadáš cieľ,
miešaš zem s oblohou.
Si večnosť sama.
Aj keď častejšie
utekáš do hĺbky
vedená rukou sna,
ktorý ti hovoril
túto noc.
Krehučký kvietok.
Bez vetra
slnkom odetá.
Žiariš v tme
zahalená zrakom
ľudí, čo pozerajú
na teba.
Prstami zohrievaš
pero, čo zapisuje
prejavy ľudí,
hoci nič nevedia
o tvojom zraku,
čo aj a zemi
pozerá z výšky neba.

Jeremiáš I

Kto vlastne bol tento chlapec?
Muž a dieťa.
Príliš mladý na to, aby bojoval ak Jakub,
príliš dospelý na to, aby čakal ako Jakub.
Mal svoje mena a Meno mu urobilo cestu.
- Nehovor: Mladučký som!
S bojovnosťou a odbojom, s láskou a túhou
po dosiahnutí cieľa musíš kráčať.
Štyri krát zrúcať a dva krát stavať.
Džbán v hrnčiarových rukách si -
ty, Jeremiáš.
Prebývaš so svojím strachom
-mladučký som-
v každom z nás.

Jeremiáš II.

Som hlinou a ty môj hrnčiar si,
tak ma vyformuj do svojej podoby.
Urob ako uznáš za vhodné,
nech nie som iba dielo náhodné.

Urob, prosím, veľmi pekný tvar
nech každý vidí, že som originál.
Íľ mazľavý, hnedú farbu má
chvíľu vydrž, kým vypáliť sa dá.

Tejto hline oheň neškodí
veď priamo z tvojich dlaní vychodí.
Nádobu využi ako chceš
práve tak, ako ju potrebuješ.

Modlitba

Vernosť za vernosť v mlčaní stien,
čo obdivujú ozvenu svetla na stene.
Počuť tichý dych stúpajúci k Večnému
cez červené svetlo ukazujúce zastavenie.
Ľudský rod v zastúpení teba
prichádza pred zrak Svätého,
aby prosil a ďakoval, a so sklonenou hlavou
očakával nové požehnania,
čo prenesú sa cez jedinca
na celú zem.
V priestore ticha,
kde tlkot prezrádza život
oči hľadia na Milovaného.
Z očí do očí, z tváre do tváre.
Čas zasnúbil sa s nekonečnom,
podali si ruky a ty môžeš preťať
zmluvu, ktorej si svedkom.
Vernosť za vernosť.

Adventná

I. Prvá svieca

Nekonečný kruh, ktorý sa opakuje.
Nachádza svoje miesto blízko obety.
Symbol i túžba zároveň
zapaľujú prvú štvrtinu
túžbou po večnom Zázraku.
a hoci sfialovel priestor
a nie sú kvety v dosahu,
začína dýchať svet
jemnučkým cinkaním
prisľúbeným z Večnosti.

Prísľubom Tvojej štedrosti
prichádza svätý so správou,
že za ním ideš Ty.

II. Druhá svieca

Nejak si zvážnel.
Vidím na tvoje tvári
hĺbku hriechov, čo položili
ústa kajúcnikov
na tvoje ramená.
Pomaly ťažkne ruka
od radostnej zvesti,
ktorú prinášaš do sŕdc
túžiacich p odpustení
a čistote.
Tento kruh je rozdelený
na tých, čo čakajú
a tých, čo horia.
Všetci čakáme a horíme.
Tak, pol na pol...
Nevieme sa rozhodnúť
či smieme uveriť tomu,
čo pre nás chystáš.

III. Tretia svieca

Kadidlo večnosti prichádza
svojimi perami pobozkať
túžbu po Príchode v nás.
Cukríkový
svet sviečok svieti
ružovým rúžom ruže.
Svet ružovie.
Únavu i radosť prečítam
z usmiatych dlaní
nad kalichom,
č vlajú Ducha,
aby prišiel a premenil.
Nádejné gesto pre ružový svet.
Vystreté ústa k požehnaniu
dotýkajú sa srdcovej námrazy
a dýchajú, a dýchajú...
Prichádza.

IV. Štvrtá svieca

Opadla nádej pod sviečkami,
popadala pod stôl s obetou.
Stratila sa, aby odstúpila
zostala, aby videla.
Božie požehnanie.

Na návšteve

Kde spím,
keď za očami,
beží film prežitého dňa?
Od budíka po tvoje ...brú noc.
Keď preberám minúty
ako zrnká ruženca.
Nesnívam,
nie je na t čas.
Kde spím, keď spíš aj ty?
Nepoznám miesto,
no srdce ustlalo si.
V kolíske mojej hrude
tichučko pobrumkáva
spokojnosťou.
Je málo tých dní.
Keď spím, tak spíš aj ty!

ZÁSTUPY ŽIEN - sestra Hermana Matláková

Veľkonočné ráno

Pane, ja plačem a svoju beznádej
prelievam z mora duše do jamky sĺz.
Ešte stále nevidím...
Len tu ticho stojím,
nahýnam sa do prázdneho hrobu
svojho uboleného ja.
Kde si?
Chýbaš mi, tak kde si?
Povedz moje meno
tak ako v prvú nedeľu,
keď si oslovil Máriu.
Nech sa otvoria moje oči.
Nech viem a nech vidím.
Nech vidím a viem,
že ty si plnosťou
môjho prázdneho srdca.
Nech môžem vykríknuť:
„Videla som Pána!"

Som tu a viem,
videla som Pána
a všetko, všetko,
čo v sebe nosím,
mi vyrozprával.

Cesta k Alžbete

Vyšla si z domu,
zo srdca, kde plameň horí.
Šla si cez priepasť,
prekážky, vrchy, hory.
Vyšla si zo srdca
druhé srdce prijať do náručia.
Nerátala míľniky,
prejdené chodníky, dediny čo mlčia.
Vyšla si náruč otvoriť,
nečakala, že budeš prijatá
nádobka plná radosti
šla podať ruku si.

Marta

Unavená dňom,
unavená ľuďmi,
unavená prácou,
unavená sľubmi.

Unavená cestou,
unavená hľadaním,
unavená z pádov,
unavená váhaním.

Chudobná vdova

Stojím vedľa chrámu.
Oči upreté na ruky darcov,
čo hádžu vlastné odpustenie
s opovrhnutím do pokladnice.
Slzy z daru dávajú
s hereckým pátosom
na stôl davu,
ktorý dáva uznanie.
Nie, nie, nie. Tebe nie...
Veď dala si len halier.
Drobnosť, malichernosť, odrobinu,
jeden mak z makovice.
To nemáš viac?
Máš?
Máš...
Len nevidno tvoj dar.
Hádžeš s halierom aj samú seba.
Dávaš viac.
Dav nechápe, dav opovrhuje,
dav súdi.
Pre dav nemáš cenu ani teatrálne slzy...

Predrahý olej

Ty poznáš cenu odsúdenia,
keď nemôžeš sa dívať
do očí noci, do tváre dňa.
Odtrhnutá ruža z kra.
Letiaci páper bez vankúša.
Nemáš nič, nie si nič.
Máš len truhly zlatých mincí.
A to je len...
Len peniaze bez pokoja.
Len majetok bez lásky.
Len samota nepokoja.
Len ticho bez prekážky.
... tak kúpiš olej.
Olej je akné olív, čo vytláča sa z ich líc.
Olej je vôňa slnka, čo hriešne bozkáva zelené bobule.
Olej je víno pre ruky.
Olej je med pre rany.
Ty vlastne nevieš, čo je olej,
ty vlastne nevieš nič.
Si len žena.
Čo plytvá láskou a utiera ju vlastnými slzami.
Pssst!
To muži nevedia a ani im to neprezraď!
Že vyliať olej je získať viac...

Ubolená

Utekáš, kadiaľ kráčaš, utekáš.
Si vôňa, ktorá nemá kvet.
Stále sa strácaš.
Sama pred sebou.

Utekáš, kadiaľ kráčaš, utekáš.
Už dávno nemáš priateľov.
Čo bolo, nie je.
Ideš pred sebou.

Utekáš, kadiaľ kráčaš, utekáš.
V zrkadle už nemáš tvár.
Slzy ťa zotrú.
Samu pred sebou.

Utekáš, kadiaľ kráčaš, utekáš.
Si cestou, ktorá nekončí.
Nemôžeš zastať.
Sama pred sebou.

Utekáš...

Opustená

Ukrytá za viečkami
pozerám správy
z duše.
Čerstvé i prachom
zabudnuté.
Ranky i rany,
zacelené jazvy.
Obväzy presiaknuté
slzami.
Nevšimol si...
Vadí - nevadí.

Len tak...

Poznačím si...
Hej, poznačím.
Uzlíkom na duši,
že som ťa našla.
Aj starí Inkovia
závidieť by mohli
uzlíkové písmo
našich stretnutí.
A toľko ich je,
prsty nestačia.
Lupene margarét
nemajú počet,
keď stretnú sa
- duše zauzlené -
nepoznať nikdy,
ktorá ktorú
tiahne.

Tvoja izba

Milujem krásu dievčenských izieb,
tichá hudba a prach medzi šminkami.
Tisíc dôležitých maličkostí
vystavených podľa dôležitosti
majiteľkiných priorít.

Hlučné nápady tichučkých snov,
čo zhmotňujú sa
v nelogickom usporiadaní.
Sedí za stolom takej izby.
Špatím ju svojou strohosťou
a dospeláckou analýzou výberu.
Až zavriem oči, uvidím ten sen,
čo skrýva každá z vecí
a dôležitosť toho, čo význam
ukrýva v malosti.

Milujem krásu dievčenských izieb.
Ticha hudba a prach medzi šminkami.
Tisíc dôležitých maličkostí
čo žijú tlkotom vlastného srdca.
(Ja? Ja som im ukradnutá)

Si mojou Veronikou

Ťažký kríž ma tlačí do neba,
cítim to ako ťarchu, ako okovy.
Kríž nie sú krídla anjela,
je to skôr tupý úder na zvony.

Poznáš moju bolesť, neberieš ju z pliec,
rebrík do neba nechávaš ma niesť.
Prídeš len pofúkať odreniny, zbaviť sĺz,
ukázať cestu. Nemôžeš za ruku ma viesť.

Po ceste sveta kráčam smerom k oblohe,
krvavé rany liečiš svojou prítomnosťou.
Kvapky povinností, dotlčených dní
utieraš zo mňa svojou láskavosťou.

Vtáčatko ubolené

Tvár otáčam k slnku,
vidím aj tvoj svet.
Občas prídeš ku mne
pochváliť sa výškou letu.
A ja ťa s údivom pozorujem
- vtáčatko ubolené.

To, čo skrývaš, nevie nik,
tvoje krídla neprezradia
prečo túžiš ísť až hore.
Skúsiť všetko, skúšať žiť.
Piť plnými dúškami
- vtáčatko ubolené.

Usmievaš sa zákazom,
keď strihajú ti krídla veľmi.
K oknu môjho srdca letíš
zaklopeš a nežným hlasom
hovoríš: „Vieš, slzy pália".
- Vtáčatko ubolené.

Tajne tieto chvíle ľúbim
ťažkú hlavu skloníš ku mne.
Nebolia ťa krídla slov.
To čo bolí, býva v hrudi.
Len cez oči smútok cítiť
- vtáčatko ubolené.