Sestra M. Alcantára Terézia Posch
milosrdná sestra sv. Vincenta - satmárka
Prvé sestry boli pochovávané v krypte, ktorá sa nachádza pod kostolom. Tu je umiestnená i urna so srdcom biskupa Jána Háma, zakladateľa. Z malého dvora vedľa krypty vedú schody do krypty. Na bielej mramorovej tabuli blízko vchodu čítame nápis:
TU ODPOČÍVA SESTRA POSCH M. ALCANTÁRA
1855 - 1942
novismajstrova, sestra so železnými sľubmi,
vychovávateľka pokolení, srdce rehole,
sestra vzorného života - ktorá sa modlí za nás u Pána.
R.I.P.
✿ s. M. Eulógia ✿ Jozefína Babjaková ✿
Sestrička M. Eulógia Babjaková sa narodila 26. augusta 1925 v Pustom Čemernom ako piate z ôsmych detí rodičom Andrejovi a Anne. Pri krste 9. septembra dostala meno Jozefína. Obaja rodičia boli veľmi zbožní gréckokatolíci, žili ako skromní roľníci a svoje deti, z ktorých dve zomreli ešte v útlom detstve, viedli k viere v Boha najmä príkladom svojho života.
Sestrička Eulógia už ako dievča pocítila v sebe rehoľné povolanie. Prostredníctvom svojej vzdialenej príbuznej, ktorá bola rehoľnou sestrou, spoznala Kongregáciu Milosrdných sestier sv. Vincenta - Satmárok a ako sedemnásťročná 12. decembra r. 1942 odchádza z domu, aby nasledovala hlas povolania. Keďže bola vojna, do kláštora sestier v Ružomberku ju odprevadil otec. Rodičia jej v jej rozhodnutí nebránili. Mamička sa však neskôr priznala, že predsa len dúfala, že sa spolu s otcom vráti domov aj dcéra. Ona však zostala. O pár rokov ju do tej istej Kongregácie nasledovala aj mladšia sestra.
Ako kandidátku ju po roku preložili do Banskej Štiavnice, pracovala tam na infekčnom oddelení. V r. 1944 sa vrátila do Ružomberka, kde prijala rehoľné rúcho a začala dvojročný noviciát. V Ružomberku v r. 1946 zložila prvé sv. sľuby a v r. 1982 doživotné sľuby, pretože sestry Kongregácie len vtedy dostali z Ríma súhlas tieto sľuby skladať.
Sestrička Eulógia pracovala ako zdravotná sestra najprv v nemocnici v Banskej Štiavnici, potom na pľúcnom odd. v Trstenej, odkiaľ musela v r. 1953 spolu s ostatnými spolusestrami odísť do Bytčice, kde pracovala na psychiatrickom odd. V r. 1962 bola v sústreďovacom kláštore na hrade v Slovenskej Ľupči. Odtiaľ bola na krátky čas preložená do Ústavu sociálnej starostlivosti v Kirti.
Ešte ako mladá sestra dostala tuberkulózu, ku ktorej sa postupne pridali ďalšie vážne ochorenia a sestrička musela podstúpiť viaceré ťažké operácie. Už v roku 1969 odchádza pre zlý zdravotný stav na invalidný dôchodok do komunity v Ružomberku. Po čase sa jej zdravotný stav upravil a sestrička sa dlhé roky s veľkou obetavosťou starala o pranie a žehlenie oltárnych plachiet aj liturgického oblečenia pre kňazov a miništrantov z farského i jezuitského kostola. V r. 1994 po krátkom pobyte v Charitnom domove vo Vrícku odchádza na výpomoc do obnovenej komunity v Rožňave, kde napokon ostala až do r. 2006. Potom sa opäť vrátila do Vrícka.
V Rožňave pomáhala pri bežných domácich prácach a na malom kúsku farskej záhrady pestovala kvety na výzdobu kaplnky. Ako spomínajú tamojšie spolusestry, sestrička celé hodiny trávila v kaplnke pred sviatostným Spasiteľom a vždy sa tešila, keď na Vianoce mohla na chodbe, ktorá jej bola zverená, pripraviť malý betlehem.
Počas posledných rokov života, ktoré strávila v komunite sestier vo Vrícku sa jej zdravotný stav postupne zhoršoval a čoraz väčšmi jej ubúdalo síl. Neraz mala veľmi silné bolesti. Napriek tomu sme ju mohli často vidieť v kaplnke. Najradšej sa modlila modlitby z nášho rehoľného modlitebníka. V poslednom čase sa už sama nevládala modliť a bola rada, keď sa s ňou niekto aj mimo spoločnej modlitby pomodlil ruženec. Vo svojich modlitbách často pamätala na svojich príbuzných, zvlášť na kňazov, ktorých si Pán z jej rodiny povolal.
Za posledné dva týždne došlo k veľmi výraznému zhoršeniu jej zdravotného stavu. V pondelok popoludní prijala sviatosť pomazania chorých a duchovný otec jej udelil apoštolské požehnanie. Počas udeľovania tejto sviatosti bola pri plnom vedomí a aktívne sa zapojila do modlitieb, hoci predtým i potom len máločo vnímala. V utorok sa pri jej lôžku striedali spolusestry a sprevádzali ju svojimi modlitbami. Jej obľúbeným svätcom bol sv. Jozef, ktorý sa stal jej patrónom už pri krste. Často sa k nemu utiekala. Zomrela v stredu v ranných hodinách, v deň sv. Jozefa, ako ho zvykneme u nás volať. V liturgickom kalendári sme slávili spomienku sv. Jána Nepomuckého, svätca, ktorý sa znázorňuje s prstom na ústach. Sestrička Eulógia najmä v posledných rokoch života toho veľa nenahovorila. Veľmi jej záležalo na tom, aby bol medzi sestrami pokoj a ťažko znášala, ak sa niečím narušil. Ak došlo k nejakému nedorozumeniu, snažila sa nevysloviť žiadne slovo posudzovania a prosila o odpustenie.
Iba všemohúci Boh pozná myšlienky a hnutia srdca každého človeka. Aj táto naša zomrelá spolusestra bola slabým človekom. Aj ona mala svoje väčšie či menšie chyby. Zverujeme ju nekonečnému Božiemu milosrdenstvu a na príhovor Nepoškvrnenej a sv. Jozefa jej vyprosujeme plnú účasť na spoločenstve svätých v nebeskom kráľovstve.
✿ s. M. MATEA ✿ Anna Janíčková ✿
Sestrička M. Matea Janíčková sa narodila 10. 2. 1928 v Chmeľovciach ako siedme z ôsmych detí rodičom Jánovi a Márii, rodenej Miklošovej. Ako sama uviedla, od svojich rodičov dostala dobrú náboženskú výchovu. Päť rokov navštevovala Ľudovú školu, potom tri roky meštianku a nakoniec absolvovala sanitársky kurz. Týmto získala kvalifikáciu zdravotnej sestry a ošetrovateľky.
Do Kongregácie milosrdných sestier sv. Vincenta - Satmárok vstúpila 1. 5. 1948 ako dvadsaťročná. V Ružomberku prešla obdobím prvotnej formácie a v roku 1949 prijala rehoľné rúcho. Hneď po obliečke odišla z Ružomberka do Rožňavy, kde strávila kanonický noviciát. V tom čase bola ťažká politická situácia pre kňazov a rehoľníkov. Kláštory likvidovali a rehoľníkov odvážali na rôzne miesta. Zosnulý otec biskup Róbert Pobožný a vtedajšia provinciálna predstavená matka Villanova Škoblová uznali za vhodné, aby novicky po roku noviciátu zložili prvé sľuby. Medzi nimi bola aj sestrička Matea. Udialo sa to v jubilejnom roku 1950. Neskôr, počas jednej noci v októbri, boli sestry premiestnené z Rožňavy do Warnsdorfu v Severných Čechách. Pracovali na rôznych úsekoch v textilnej továrni na tri zmeny. Tam strávila viac ako štyri roky.
Z Warnsdorfu odišla pracovať do Slatinky pri Lučenci. V ústave sociálnej starostlivosti opatrovala mentálne choré dievčatá a práca s nimi bola náročná. Tu prežila desať rokov svojho života.
Jej ďalšia cesta viedla do Slovenskej Ľupče na hrad, kde boli sústredené sestry z viacerých rehoľných spoločenstiev. Pracovala v záhrade spolu so sestrami františkánkami a vykupiteľkami. Hoci boli sestry násilne odvezené zo svojich kláštorov, v priestoroch hradu mohli žiť svoj duchovný život. Stretávali sa pri modlitbe, pripravovali divadlá na rôzne príležitosti, venovali sa liturgickému spevu... Zosnulý páter Vojtech Lovíšek SDB viedol spevokol s veľkým zanietením. Tu bola viac ako štyri roky.
Počas ďalších štyroch rokov v Piešťanoch zamestnávala sestričku Mateu práca kuchárky. Čistila zeleninu, umývala riad, upratovala kuchyňu a vykonávala všetky potrebné práce. Ďalšie kroky viedli opäť do ústavu sociálnej starostlivosti, tento krát do Kirti. Aj na tomto mieste bola práca veľmi náročná. S Božou pomocou a s vedomím, že všetko chce robiť z lásky ku Kristovi, konala túto službu veľmi ochotne štrnásť rokov.
Potom sa po druhýkrát ocitla v Slovenskej Ľupči. Štyri roky mala na starosti kúrenie a zároveň pomáhala v jedálni i pri umývaní a utieraní riadu. V tomto období dovŕšila dôchodkový vek. Jej spolusestry s ňou tvorili poslednú skupinu, ktorá sa sťahovala z prechodného bydliska naspäť do kláštorov. Celé priestory hradu museli dať do poriadku.
Poslednou zastávkou jej života bola komunita sestier vo Vrícku. Pôsobila tu od roku 1988. Keď prišla, bola v dobrom zdravotnom stave. Pracovala všade, kde mohla. Riadila chodby, vysávala, žehlila, triedila šaty, slúžila na vrátnici, umývala a utierala riad... Potom sa objavila nečakaná choroba kostí - artróza obidvoch kĺbov. V roku 2003 sa zdravotný stav sestričky Matey veľmi zhoršil. Lekár navrhol operáciu pravého kĺbu, ale pre jej vysoký vek sa operácia neuskutočnila. Začala používať francúzske barly a bolesti sa jej zväčšovali každým dňom. Pri jednej príležitosti dostala do rúk lístok, na ktorom bolo napísané: „Dcéra moja, nebeský Otec ti určil kráčať po tŕnistej ceste..." Ona do tejto obety zahrnula nielen bolesti tela, ale aj utrpenia duše, ktoré darovala Pánovi Ježišovi skrze ruky Panny Márie za obrátenie nekajúcich hriešnikov a za záchranu mnohých duší na celom svete. I napriek veľkým bolestiam chorobu znášala trpezlivo a s odovzdanosťou do Božej vôle. V posledných rokoch života ostala pripútaná na lôžko a odkázaná na pomoc sestier. Duchovne sa spájala s modlitbami sestier prostredníctvom domového rozhlasu. Napriek slabému zraku si nahlas čítala zo Svätého písma celé state. Mimoriadne sa tešila každej návšteve a prítomných vždy obdarovala požehnaním na čelo s krátkou modlitbou. Ku koncu života prekonala niekoľko mozgových príhod za sebou a náhle na sviatok svätej Lujzy odovzdala svoju dušu Bohu v prítomnosti svojich spolusestier 15. 3. 2012 vo Vrícku. Navždy nám v pamäti ostane jej nezabudnuteľný úsmev dieťaťa. Nech jej Pán odpustí ľudské slabosti a odmení ju za obetavý život, dobré skutky a vrúcne modlitby.
✿ s. M. MODESTA ✿ Margita Žofajová ✿
Sestrička M. Modesta, Margita Žofajová sa narodila 3. 3. 1930 v Oravskej Jasenici ako štvrté dieťa rodičom Matejovi a Márii. Ešte v ten istý deň prijala sviatosť krstu. Vyrastala v početnej rodine. Bolo ich 11 detí, prví dvaja súrodenci zomreli v útlom detstve, nažive ostali štyri sestry a piati bratia.
Po skončení ľudovej školy pracovala v pekárni u svojho uja v Námestove. Ako sa zverila svojej priateľke z detstva, už od mlada chcela byť rehoľnou sestrou. Ako mladé dievča odišla k sestričkám do Ružomberka. Kandidátkou v Kongregácii Milosrdných sestier sv. Vincenta - Satmárok sa stala už vo veľmi pohnutých časoch, v r. 1950. V tomto roku museli odísť všetky rehoľné sestry zo škôl, v ktorých učili. V nemocniciach mohli ešte istý čas ostať, a tak sa sestrička Modesta dostala do komunity sestier, ktoré pracovali v nemocnici v Komárne. Tu v r. 1951 uprostred noci spolu s ďalšími kandidátkami prijala rehoľné rúcho. Bola to posledná obliečka a sestry z tejto skupiny pri slávení 25. výročia sľubov s veľký dojatím vyjadrili svoju vďaku vtedajšej miestnej predstavenej, ktorá vzala na seba toto riziko. Už po roku noviciátu zložila sestrička Modesta svoje prvé rehoľné sľuby. O niekoľko mesiacov na to museli odísť rehoľné sestry aj z nemocníc. Sestrička Modesta začala pracovať v Ústave sociálnej starostlivosti v Slatinke pri Lučenci ako sanitárka. S veľkou obetavosťou a svedomitosťou, niekedy naozaj až do krajnosti, slúžila postihnutým deťom. Starala sa najmä o ich šatstvo a o poriadok na izbách. Okrem toho zaobstarávala aj potrebné nákupy. Silu k tejto neľahkej službe čerpala z modlitby a prijímania sviatostí. Sestrička mala deti veľmi rada. Často ich spomínala aj v posledných rokoch svojho života. Ochotne poslúžila všetkým, ktorí ju prosili o nejakú pomoc. Z poverenia predstavených vykonávala aj potrebné služby kňazom, ktorí mali na starosti duchovnú správu ústavu.
Počas pôsobenia v Slatinke sa postupne objavili viaceré aj väčšie zdravotné problémy a sestrička bola viackrát hospitalizovaná v nemocnici. Napokon jej zistili kostnú tuberkulózu a dlhší čas sa liečila v sanatóriu vo Vyšných Hágoch. Jej zdravotný stav bol dosť vážny, no napokon sa zlepšil natoľko, že sa opäť mohla vrátiť k deťom do Slatinky. V roku 1988, po 36-ročnej obetavej službe, prišla sestrička Modesta spolu s ostatnými spolusestrami z tejto komunity na dôchodok do Vrícka. Aj tu veľmi obetavo vykonávala potrebné práce, žehlila, upratovala chodby, utierala riad, podľa toho, ako jej to dovoľoval jej zdravotný stav.
Posledné roky jej života boli poznačené utrpením a bolesťou. Po pár rokoch bola odkázaná na invalidný vozík; posledných päť rokov bola trvalo pripútaná na lôžko a vo všetkom odkázaná na pomoc spolusestier. Napriek tomu, že sa jej snažili zmierniť bolesti, bolo jej utrpenie veľké. Všetko znášala ticho a veľmi trpezlivo. Sestrička už nemohla prísť do kaplnky na sv. omšu ani na spoločnú modlitbu. Nakoľko jej to zdravotný stav dovoľoval, zapájala sa do modlitieb prostredníctvom domového rozhlasu. Sväté prijímanie jej nosili sestričky na izbu. Niekoľkokrát sa jej zdravotný stav veľmi zhoršil a zdalo sa, že jej pozemský život sa chýli ku koncu. Posilou v týchto chvíľach jej okrem svätého prijímania bola aj sviatosť pomazania chorých. Vždy sa potešila návšteve spolusestier aj príbuzných. Postupne slabla pamäť i schopnosť komunikácie s okolím, jej utrpenie sa zväčšovalo.
Pán Ježiš, ktorému zasvätila svoj život, si ju povolal k sebe v skorých ranných hodinách 28. decembra 2011, na sviatok svätých neviniatok. Keď sme len niekoľko hodín po jej smrti pri svätej omši spievali responzóriový žalm: „Naša duša unikla ako vtáča zo siete poľovníkov", duchovný otec i viaceré sestry vnímali tieto slová žalmu ako obraz vyslobodenia sestričky Modesty zo „siete bolestí a utrpenia".
Prosme milosrdného Boha, aby jej odpustil všetky hriechy a slabosti, aby ju po veľkom utrpení prijal do svojej slávy, kde už niet bolesti ani sĺz, kde je večná radosť a blaženosť v jeho prítomnosti. Panna Mária, Kráľovná panien, nech oroduje za ňu.
... Milosrdné sestry sv. Vincenta - Satmárky prosia o modlitbu za sestru M. Ruženu Martu Múdru ✿, ktorú Pán povolal do večného života z Hospicu Milosrdných sestier (Trenčín) dňa 20. novembra 2011 v skorých ranných hodinách vo veku 58 rokov a v 37. roku zasvätenia sa službe Bohu a blížnym. Pohrebné obrady spojené so svätou omšou budú v Ružomberku dňa 24. 11. 2011 (štvrtok) a začnú o 10.00 hod. vo farskom kostole sv. Ondreja.
✿ Odpočinutie večné daj je, Pane, a svetlo večné nech jej svieti, nech odpočíva v pokoji. Amen ✿
Zo života sestry Cyreney - Margity Kopcsányiovej
Sestrička Mária Cyrenea Kopcsányiová sa narodila 16. apríla 1923 v Kolároch, ako druhá z troch dcér rodičom Vincentovi a Rozálii. Pri krste, ktorý prijala 21. apríla dostala meno Margita.
Už ako šestnásťročná zachytila volanie k nasledovaniu Krista v rehoľnom živote. Jej mladšia sestra chodila do ľudovej školy v Maďarsku, kde učili sestry z Kongregácie Milosrdných sestier sv. Vincenta - Satmárok. Hoci pôvodne myslela, že vstúpi do inej kongregácie, napokon sa rozhodla práve pre túto. Jej odchod z rodičovského domu v r. 1939 nebol ľahký, pretože práve vypukla Druhá svetová vojna. Na sviatok sv. Vincenta, ktorý sa predtým slávil 19. júla, v r. 1941 prijala v Ostrihome rehoľné rúcho a spolu s ostatnými novickami odišla do noviciátu do Satu Mare, kde v r. 1943 zložila prvé sľuby. S veľkou vďakou si spomínala na satmárskeho otca biskupa Jána Schefflera, ktorý bol istý čas aj spovedníkom sestier a bol prítomný aj na slávnosti skladanie jej prvých sľubov. Keď sme jej už počas ťažkej choroby oznámili, že bude blahorečený, povedala iba krátko: „Veľmi sa tomu teším!" Po prvých sľuboch sa sestrička vrátila späť do maďarskej provincie a pôsobila ako kuchárka v Pannonhalme, Bácsmadarasi a v Ostrihome, kde ju zastihol smutne preslávený r. 1950. V Maďarsku boli rehole rozpustené, sestry museli odložiť rehoľné rúcho a uchýliť sa niekde k príbuzným. Sestrička žila určitý čas u tety v Maďarsku, blízko hraníc. Rozhodla sa pre útek k rodičom na Slovensko. Ako sama spomínala, na túto chvíľu sa pripravila svätou spoveďou, pretože nebolo isté, či sa jej útek podarí. Za bieleho dňa sa „zamiešala" medzi husi prekročila hranicu cez rieku Ipeľ. Na Slovensku sa musela najskôr skrývať, pretože nemala platné osobné doklady. Neskôr, keď sa ich s pomocou istej pani, ktorá pomáhala sestrám, podarilo vybaviť, sestrička si opäť obliekla rehoľné rúcho a pripojila sa k spolusestrám v Rožňave. Tu pracovala ako kuchárka v závodnej kuchyni. Potom túto službu starostlivej Marty vykonávala v nemocnici v Brezne, v Charitnom domove v Dolnom Smokovci, kratší čas na fare v Spišskej Belej a potom v Leviciach. Ďalšou zastávkou na ceste služby bol kláštor sestier v Ružomberku a fara v Šávoli. Napokon dlhšie obdobie, až do pomerne vysokého veku, bola spolu so spolusestrou, ktorá je aj jej rodnou sestrou, na fare v Rožňave. Okrem toho, že varila a starala sa o domácnosť, obetavo ošetrovala ťažko chorého kňaza. Sestričky sa o neho starali až do jeho smrti. V r. 2004 prišla do komunity sestier vo Vrícku. Aj tu sa snažila pomáhať či už pri žehlení, pri utieraní riadov alebo iných prácach.
Sestrička Cyrenea sa s veľkou láskou utiekala k Panne Márii a až do smrti nosila jej škapuliar. Počas svojho života mala možnosť uctiť si relikvie sv. Terezky, ktoré sa pri svojej púti po svete zastavili aj v Maďarsku. Sv. Terezku si spolu so sv. Ritou zvlášť uctievala. V ťažkostiach života sa k nim utiekala a prosila ich o pomoc pre seba i pre iných nejedným deviatnikom.
Vo veľkej úcte mala kňazov a často sa za nich modlila a prinášala obety. Veľmi rada mala mladé sestry. Keď mohla, rada sa pri nich zdržiavala a obveseľovala ich aj svojimi spomienkami na humorné situácie zo svojho života. Ak niečo dostala, vždy sa s tým veľmi ochotne podelila.
Posledný úsek jej cesty za Kristom sa začal 13. mája 2011 v deň spomienky Panny Márie Fatimskej počas modlitby posvätného ruženca v kaplnke sestier vo Vrícku. Náhle jej prišlo veľmi zle. Privolaný lekár skonštatoval náhlu cievnu príhodu. Stav bol už vtedy veľmi vážny, ale postupne sa trochu zlepšil. Sestrička ostala pripútaná na lôžko. S veľkou trpezlivosťou, skoro až do poslednej chvíle pri plnom vedomí, niesla tento kríž. Nemohla veľa hovoriť, ale vždy aspoň krátkym „ďakujem" vyjadrila svoju vďačnosť za každú návštevu a službu. Nikdy si nepýtala lieky, ktoré by jej zmiernili bolesti. Jej odpoveďou často bolo: „Chcem to obetovať Ježišovi!"
Vo štvrtok 11. augusta 2011 krátko predpoludním počas svätej omše v kaplnke, ktorú mala možnosť sledovať prostredníctvom domového rozhlasu, prijala naposledy sviatostného Spasiteľa. Popoludní sa jej zdravotný stav začal veľmi zhoršovať. Pri jej lôžku sa striedali spolusestry a sprevádzali ju svojimi modlitbami. Duchovný otec jej opätovne udelil sviatosť pomazania chorých a apoštolské požehnanie. Od tejto chvíle neuplynulo ani 45 minút a sestrička Cyrenea po modlitbe litánií k sv. Jozefovi odovzdala svoju dušu do rúk svojho Pána, ktorý si ju vyvolil, aby ho nasledovala s nerozdeleným srdcom.
Ako každý človek, aj ona mala svoje chyby a slabosti, aj ona padala, ale najmä prostredníctvom sviatosti zmierenia sa usilovala znova vstať a pokračovať na ceste za Kristom.
Antifóna na Magnifikat, ktorú sme recitovali v ten večer pri modlitbe breviára, bola akoby bodkou za jej pozemským životom: „Poď, Kristova nevesta, a prijmi korunu, ktorú ti Pán pripravil naveky."
Zo života sestry Márie Akvilíny - Zuzany Rosovej
Sr. M. Akvilína Rosová sa narodila rodičom Ondrejovi a Magdaléne 1. 1. 1923 v Liptovských Revúcach ako najmladšia z troch súrodencov. Sestrička jej zomrela ako malá a brat sa stal kňazom nitrianskej diecézy. Pri krste 7. 1. dostala meno Zuzana. Ako malé dievča často vídavala sestričky, ako skromne a v tichosti kráčali ulicami a prosili jedlo pre deti zo sirotinca v Ružomberku, o ktoré sa starali. Táto skutočnosť ju veľmi oslovila a aj ona zatúžila stať sa rehoľnou sestrou. Hneď po skončení meštianky chcela ostať u sestier františkánok, ktoré ju učili, ale mama jej to ako jedinej dcére nechcela dovoliť. Vrátila sa teda domov. Keď mama videla, že dcéru táto túžba neopúšťa a že nič nezmôže proti Božiemu volaniu, s plačom súhlasila, aby šla za hlasom povolania.
Sestrička sa napokon rozhodla pre vstup do Kongregácie Milosrdných sestier sv. Vincenta - Satmárok. 2. 12. 1940 sa stala kandidátkou v Ružomberku. V r. 1941-1943 študovala na zdravotníckej škole v Bratislave a po jej ukončení 19. 7. 1943 prijala rehoľné rúcho a začala noviciát. Po dvojročnej formácii 15. 8. 1945 zložila prvé sľuby. Už počas noviciátu si celá skupina - 7 noviciek postupne vytvárali „projekt" svojho zasväteného života, ktorý si sformulovali a naplno začali realizovať od prvých sľubov. Sestričky sa celé roky modlievali jedna za druhú, vyprosovali si milosť vytrvalosti v povolaní. K modlitbách pridávali malé skutky odriekania. S veľkou úctou sa utiekali aj k sv. Jozefovi, patrónovi dobrej smrti a dohodli sa, že ak niektorá z nich zomrie, ostatné budú za ňu obetovať 30 dní svoje modlitby a obety. Ani jedna z týchto sestier neopustila Kongregáciu a všetky spoločne, spolu s dvoma sestričkami, ktoré k nim pribudli zo Satmáru, oslávili aj svoje 50-ročné jubileum sľubov. V tento deň si spoločne obnovili svoje predsavzatia. Až po oslávení tohto jubilea ich Pán postupne povolával k sebe (dnes z tejto skupiny žijú ešte tri sestry).
Sestrička Akvilína po zložení prvých sľubov pracovala ako zdravotná sestra v nemocnici v Banskej Štiavnici na viacerých oddeleniach aj na RTG. Odtiaľ bola v r. 1947 preložená do nemocnice v Trstenej na RTG oddelenie. Roky 1949-1950 strávila v sanatóriu v Kvetnici, kde sa liečila z ťažkej pľúcnej choroby. Potom sa opäť vracia do Trstenej a pracuje v nemocnici ako laborantka.
V r. 1953 museli sestry opustiť trstenskú nemocnicu a začali pracovať v psychiatrickej liečebni v Bytčici. Sestrička Akvilína pracovala najprv v kancelárii a neskôr ako ošetrovateľka. V r. 1962 bola preložená do Ústavu sociálnej starostlivosti v Pohorelskej Maši, kde pracovala ako vychovávateľka a neskôr ošetrovateľka pri postihnutých deťoch. V r. 1980 prichádza už ako dôchodkyňa do komunity sestier v Ružomberku, aby, ako to sama vtedy povedala, vložila svoje sily do služieb starším a chorým spolusestrám. V Pohorelskej Maši aj v Ružomberku zastávala aj úrad predstavenej. Istý čas vykonávala v kongregácii službu provinciálnej radkyne. Keď po úprave konštitúcii dostali sestry z Ríma súhlas skladať doživotné sľuby, sestrička ich zložila 18. 7. 1982. V r. 1994 po operácii ťažkej zlomeniny nohy prichádza do komunity sestier vo Vrícku. Podľa svojich síl sa zapája do prác v komunite. Zlomenina nohy sa ešte párkrát zopakuje a sestrička ostáva pripútaná na lôžko. Do služby skoro až do posledných dní života neúnavne zapája svoje ruky. V mnohých chrámoch na Slovensku i v misiách sa pri slávení sv. omše používajú paly, korporále i purifikátoria, ktoré ozdobila ručne zhotovenými čipkami.
Veľa sa modlila. Svojimi modlitbami a obetami veľmi horlivo sprevádzala nielen svojho brata kňaza, ale aj ostatných služobníkov oltára, zvlášť otca biskupa Štefana Sečku, ktorý bol istý čas farárom v jej rodnej farnosti. Vždy mala veľkú radosť, keď ju osobne navštívil, alebo ju dal pozdraviť (jeho pozdrav jej odovzdali aj v nedeľu pred jej smrťou). Veľmi sa tešila na každú nedeľu, sviatok a na dni, keď bola v kaplnke celodenná adorácia. Ak jej to zdravotný stav dovoľoval, bola vtedy na vozíčku prítomná na sv. omši priamo v kaplnke a dlhší čas strávila v tichej adorácii pred vyloženou Oltárnou sviatosťou. Veľmi intenzívne sledovala, najmä z Katolíckych novín, dianie v Cirkvi a vo svete a modlila sa na tie úmysly, ktoré videla ako veľmi aktuálne. S veľkou bolesťou prijímala správy o tom, že niekto obviňuje a hanobí Svätého Otca alebo kňazov.
Za každú preukázanú službu bola vždy veľmi vďačná. Mladšie sestry, ktoré jej pomáhali si spomínajú na jej veľkú láskavosť, s ktorou im vždy večer dala na čelo krížik, ku ktorému pripojila aj pohladenie a určite aj modlitbu.
Už dlhší čas cítila, že jej veľmi ubúda síl. V nedeľu v noci mala problém s dýchaním a nevládala už ísť na sv. omšu do kaplnky. Mohla ju sledovať len prostredníctvom domového rozhlasu. Sviatostného Spasiteľa prijala na svojej izbe. Pri počúvaní sv. omše vysielanej prostredníctvo Slovenského rozhlasu náhle upadla do bezvedomia. Duchovný otec jej udelil sviatosť pomazania chorých a apoštolské požehnanie. Večer na niekoľko hodín opäť nadobudla vedomie. Bol to určite čas, ktorý jej daroval Pán. Sestrička vtedy poprosila všetkých o odpustenie a vyjadrila svoju vďaku za každú starostlivosť a preukázanú službu predstaveným aj spolusestrám. V krátkej modlitbe prosila dobrotivého Boha, aby nám to všetko odmenil svojím požehnaním a pokojom. Zvlášť prosila, aby sme sa poďakovali duchovnému otcovi za to, že jej udelil sviatosti. Vyjadrila svoju radosť a túžbu po nebi a sľúbila, že všetkých v nebi pozdraví a za všetkých nás bude prosiť. Potom opäť upadla do bezvedomia. Od nedele až do chvíle smrti ju spolusestry pri jej lôžku dňom i nocou sprevádzali svojimi modlitbami. Spoločne sme jej vyprosovali šťastnú hodinu smrti. Sestrička odovzdala svoju dušu Bohu, Pánovi svojho srdca v neskorých večerných hodinách 5. apríla 2011.
Vyprosujme jej Božie milosrdenstvo a odpustenie všetkého, čím sa vo svojej ľudskej krehkosti previnila voči Bohu i blížnym.
Na záver jej odkaz, ktorý nám zanechala: „Boh si nás nestvoril zo žartu. Čo sme mu sľúbili, to musíme splniť. Pomáhajme Ježišovi modlitbou a obetou zachraňovať duše. Keď mi pri tom niekedy slza vypadne, aj tú slzu mu obetujem a idem ďalej!"
Zo života sestry Márie Synkletiky - Margity Takáčovej
Sestrička M. Synkletika Takáčová sa narodila 3. 12. 1925 v Nižnom Žipove rodičom Jurajovi a Márii. Pri krste 6. 12. dostala meno Margita. Mala ešte šesť súrodencov, z ktorých žije už len jej staršia sestra.
Pri hľadaní životného povolania jej veľmi pomáhal miestny pán farár, na ktorého aj po mnohých rokoch veľmi rada s vďakou spomínala. Podala si žiadosť o prijatie do Kongregácie Milosrdných sestier sv. Vincenta - Satmárok a 29. 4. 1943 opustila svoj rodný dom a stala sa kandidátkou v Ružomberku. Tu 19. júla 1944 prijala rehoľné rúcho a začala noviciát. Po jeho ukončení, na sviatok sv. Vincenta v r. 1946, ktorý sa podľa vtedajšieho liturgického kalendára slávil 19. júla, zložila prvé sv. sľuby. Doživotné sľuby zložila 21. 8. 1982 v Lipovej.
Prvým miestom jej pôsobenia bol Detský domov v Uhrovci. Už po roku odchádza do nemocnice v Banskej Štiavnici, kde pracovala v práčovni aj na viacerých oddeleniach a popri tom si urobila ošetrovateľský kurz. Počas pôsobenia v tejto nemocnici sa prvýkrát objavujú veľké zdravotné ťažkosti, ktoré sa síce podarilo zmierniť, ale táto choroba ju sprevádzala až do konca života.
V r. 1953 bola medzi prvými sestrami, ktoré boli preradené z nemocnice do ústavu v Pohorelskej Maši, kde boli vtedy umiestnení nevyliečiteľne chorí. Sestry našli pacientov v hroznom stave. Vynaložili veľké úsilie na to, aby zmenili ich ťažkú situáciu. Neskôr boli do ústavu umiestnené mentálne postihnuté deti, o ktoré sa sestričky, medzi nimi aj sestrička Synkletika, starali s veľkou láskou a starostlivosťou.
V r. 1972 bola preložená do Ústavu sociálnej starostlivosti v Lipovej u Šluknova na česko-nemeckom pohraničí. V komunite sestier istý čas vykonávala službu predstavenej a s veľkou starostlivosťou sa starala aj o chorých a starých, ktorí jej boli zverení. Keď po niekoľkých rokoch prichádzajú do domova dôchodcov v neďalekom Šluknove spolusestry, ktoré na Slovensku nikde nechceli prijať do zamestnania, s veľkou starostlivosťou im pomáha v neľahkých začiatkoch. Aj po odchode do dôchodku ešte niekoľko rokov ostáva pracovať v Lipovej.
V r. 1990 prichádza do komunity sestier vo Vrícku. V septembri r. 1993 odchádza do novovzniknutej komunity sestier v Novej Bani ako kuchárka. Pôvodne tam mala byť len niekoľko týždňov, aby pomohla v začiatkoch. Nakoniec boli z toho štyri roky. Sestrička si na toto obdobie až do posledných chvíľ života veľmi rada spomínala. Veľmi sa tešila, keď jej niekto z tejto farnosti napísal, zavolal jej alebo ju prišiel navštíviť. Najviac si vážila návštevy pána dekana.
Posledné roky sa jej zdravotný stav dosť zhoršil. Nebolo pre ňu ľahké prijať skutočnosť, že už nemôže pomôcť pri spoločných prácach v komunite a ešte ťažšie bolo to, že ostala úplne pripútaná na lôžko a vo všetkom bola odkázaná na pomoc.
Sestrička bola veľkou ctiteľkou sedembolestnej Panny Márie. Rada sa modlievala ruženec a bola rada, keď sa k nej niekto pripojil. Často opakovala modlitbu, ktorú sa naučila ešte v noviciáte: Ó, Mária, Božia Rodička, priviň ma k sebe, Matička. Tvoja som, keď žijem, umieram; tvoja, keď v žalosti sa zvieram. Tvoja v kríži, v radosti, tvoja tu i vo večnosti... Ó, Mária, ty vieš, ó, Mária, ty môžeš, ó, Mária, veríme, že nám pomôžeš. Keď už sama nevládala, modlili sa pri nej túto modlitbu spolusestry a ona sa snažila modliť spolu s nimi.
Bolo pre nás povzbudením, keď nám niekoľko dní pred smrťou viackrát opakovala: „Veľmi sa teším, že Pán Ježiš prišiel ku mne. Povedala som mu, že ho veľmi ľúbim a prosila som ho, aby ma on sám naučil modliť sa a trpieť." Prezradila nám aj to, že sa veľa modlí za kňazov, najmä za tých, ktorých jej Pán Ježiš poslal na jej životnej ceste a obetuje za nich svoje bolesti.
Jej odchod z tejto zeme k Pánovi 31. marca 2011 sprevádzala spoločná modlitba liturgie hodín i posvätného ruženca, ktorú sa modlili napoludnie spolusestry v kaplnke i pri jej lôžku. Po modlitbe mariánskych litánií odovzdala sestrička svoju dušu Trojjedinému Bohu; Tomu, ktorý si ju vyvolil a ktorému zasvätila celý svoj život.
Ako každý človek, aj sestrička Synkletika mala svoje chyby a nedostatky. Prosila Boha o jeho odpustenie a dôverovala v jeho nekonečné milosrdenstvo. Aj niekoľko dní pred smrťou prosila o odpustenie všetky svoje spolusestry.
Pamätajme na ňu vo svojich modlitbách a prosme Pána, aby jej na príhovor Sedembolestnej, ktorú tak veľmi uctievala, čo najskôr udelil večnú radosť v nebeskom kráľovstve.
Zo života sestry Márie Idy Tichej
Sestrička Ida, krstným menom Otília, sa narodila 20. júna 1947 v Nezbudskej Lúčke rodičom Márii a Karolovi ako druhá z piatich súrodencov – dve sestry a traja bratia. Sviatosť krstu prijala 22. júna 1947. Na svojich rodičov spomínala vždy s veľkou úctou a láskou.
Po ukončení základnej školy absolvovala Stredné odborné učilište v Púchove, kde sa vyučila za krajčírku, maturovala na Strednej priemyselnej škole odevnej pre pracujúcich v Žiline. Pracovala v Makyte v Žiline na viacerých úsekoch.
Každý z nás má svoju vlastnú cestu povolania. Mala ju aj sestrička Ida. Dosť dlho hľadala svoje miesto v Božom pláne. Podľa toho, čo niektorým zo sestier spomínala, definitívne rozhodnutie o jej životnom povolaní padlo počas choroby jedného z jej bratov. Vtedy sa so súhlasom duchovného otca rozhodla ako prejav svojej vďaky za jeho uzdravenie zasvätiť celý svoj život Bohu ako rehoľná sestra. Nebolo ľahké vydať sa na túto cestu, pretože sme prežívali roky totalitného režimu a rehoľné spoločenstvá nemohli prijímať nových členov. Prostredníctvom svojej príbuznej, ktorá bola členkou Kongregácie Milosrdných sestier sv. Vincenta - Satmárok vedela, že napriek tomu je možnosť stať sa rehoľnou sestrou. Svoj tajný noviciát začala na sviatok Obetovania Pána – 2. februára 1986. Nakoľko už predtým nebývala u rodičov, ale v Žiline, kde sme mali aj malú komunitu sestier, ostala aj naďalej pracovať v Makyte v Žiline. Prvé sľuby zložila 2. februára 1988 a doživotné 15. augusta 1994. Po páde totality spolu s ostatnými sestrami, ktoré žili v ilegalite prijala rehoľné rúcho a od 1. mája 1990 bola členkou komunity sestier vo Vrícku, kde okrem trojmesačného pobytu v Bojničkách v r. 2007 bola až do posledného dňa svojho pozemského života.
Slúžila sestrám celej kongregácie ako krajčírka. Okrem toho sa zapájala do domácich prác. Istý čas veľmi dôsledne vykonávala službu sakrestianky. Mala rada prírodu, kvety. S veľkou láskou sa starala o to, aby v izbách spolusestier, ktoré už nevládali ísť na sv. omšu do kaplnky a sviatostného Pána prijímali na svojich izbách, nechýbali čerstvé kvety. Záležalo jej na tom, aby najmä pred sviatkami boli ozdobené kríže v obci a aby sa upravil priestor v ich blízkosti. Tešila sa každej mladej sestre a usilovala sa ich chápať.
Hoci niekoľkokrát mala menšie i väčšie zdravotné problémy, vždy sa to zlepšilo. Pred necelým rokom podstúpila ťažkú operáciu a bola jej diagnostikovaná rakovina. Určite aj ona musela bojovať o to, aby povedala aj v tejto ťažkej situácii Bohu svoje „áno“. Len málokto z nás vedel to, čo vedela ona. Krátko pred tým, ako prepukla ťažká choroba, jeden z diakonov veľmi prosil, či by sa niektorá zo sestričiek za neho nemodlila, aby sa stal naozaj svätým kňazom. Sestrička Ida sa rada modlievala. Vo chvíľach, keď nesedela za šijacím strojom a nemala v rukách ihlu, mohli sme ju vidieť v kaplnke alebo vonku s ružencom v ruke. Ochotne prijala túto prosbu, ktorou ju oslovila sestrička predstavená. Jej odpoveď bola: „Dobre, budem sa modliť za neho, ale aj za všetkých kňazov, veď je Rok kňazov.“ S tým šla do kaplnky. Keď sa vrátila, povedala sestričke predstavenej: „Preniklo ma niečo zvláštne. Viem, že Pán to prijal. Budem alebo veľmi trpieť alebo zomriem.“ Jej zdravotný stav bol po operácii vážny. Pred púťou chorých do Lúrd sa však natoľko stabilizoval, že lekárka dala súhlas, aby sa púte zúčastnila. Tešili sme sa spolu s ňou. Napriek náročnej liečbe, ktorú podstúpila, choroba postupovala. Sestrička sa jej však nepoddávala. Snažila sa prijať Božiu vôľu, najmä v posledných dňoch častejšie hovorila o svojom odchode k Pánovi, ale zároveň s tým neprestala dúfať v zázrak, o ktorý sme všetci prosili najmä na príhovor nášho zakladateľa otca biskupa Jána Háma. Častejšie musela oddychovať, pretože jej ubúdalo síl, ale keď len mohla, snažila sa ešte pokračovať vo svojej práci. Po odchode sestier na misie do Albánska s veľkou ochotou ušila korporále a ostatné veci potrebné k slúženiu sv. omše. Ešte aj v prvé dni veľkého týždňa sme ju mohli vidieť v krajčírskej dielni, aby tak do poslednej chvíle slúžila blížnym a v nich Pánovi. Snažila sa zapájať do slávenia sv. omše i do spoločných modlitieb v kaplnke tak, ako jej to dovoľovali telesné sily. Posledné dni už musela ostať iba na izbe. V Nedeľu Božieho milosrdenstva veľmi túžila ísť aspoň na chvíľku do kaplnky, kde bol vystavený obraz Božieho milosrdenstva. Spolusestry, ktoré jej v týchto dňoch pomáhali ju tam večer doviezli na vozíčku. Chcela byť čo najbližšie pri obraze. Chvíľu zotrvala v tichej modlitbe. V posledných dňoch ju navštívili jej súrodenci s rodinami. Pred príchodom najmladšieho brata povedala: „Dnes príde najmladší brat. Už som sa so všetkými rozlúčila. Len keby sa už vrátili sestričky, ktoré šli na pár dní pomôcť do Albánska.“ Akoby práve na ne čakala. Počas svojej choroby niekoľkokrát prijala sviatosť pomazania chorých, ktorá jej bola spolu s denným svätým prijímaním až do posledného dňa veľkou posilou. Najmä v posledný deň sme vo chvíľach, keď sa prebrala zo spánku mohli často počuť ako volala: „Ježišu, kde si? Dôverujem ti, veľmi ti dôverujem! Ježišu môj, pomôž mi! Ježišu, príď!“
Svoju dušu odovzdala tomu, ktorému zasvätila celý svoj život v pokojnom spánku nad ránom 21. apríla 2010. Aj ona ako každý z nás mala svoje chyby a nedostatky. Viackrát spolu so sestrami hovorila o odpustení a prosila o odpustenie Boha i blížnych aj v posledných dňoch svojho života. Nech Pán prijme jej obetu, nech jej odpustí všetky viny a nech ju na príhovor Nepoškvrnenej Panny Márie, svätého Jozefa a sv. Vincenta uvedie do plnosti večného života.
Zo života sestry Márie Evellie Guttmanovej
Sestra M. Evelia, sa narodila 26. októbra 1919 v Tekovských Lužanoch. Rodičia Jozef a Anna jej dali pri krste 29. októbra meno Mária. Mala ešte dvoch bratov. Rodičia boli chudobní, ale statoční a hlboko veriaci ľudia a v tomto duchu vychovávali aj svoje deti. Keď mala sestrička 11 rokov, začali vo farnosti pôsobiť Milosrdné sestry sv. Vincenta - Satmárky, ktoré si rýchlo obľúbila. Vtedy sa stala členkou Mariánskej kongregácie. Ako sama spomínala, mala 14 rokov, keď pri jednom nedeľnom obede oznámila rodičom, že chce ísť do kláštora. Otecko sa vtedy veľmi nahneval a nechcel dovoliť, aby jeho dcéra odišla z domu a robila v nemocnici slúžku. Aj obaja bratia boli proti jej rozhodnutiu. Mamička ostala ticho. Na radu sr. Veroniky, ktorá viedla Mariánsku kongregáciu sa modlila s vierou, že Pán Boh všetko zariadi. Zvlášť prosila o pomoc sv. Jozefa a často kľačala pred oltárom Panny Márie. Sestrička pokračovala vo svojich spomienkach: Roky šli a ja som pred otcom nesmela ani spomenúť, čo chcem. Mala som rada veselosť, rada som spievala a tancovala. Sestrička Veronika nám povedala, že keď ideme na zábavu, anjel strážca ostane vonku a plače. Ja som však svojmu anjelovi strážcovi povedala: „Poď len so mnou, veď ja tam neurobím nič také, pre čo by si musel plakať!" O polnoci sme išli domov a ráno som mohla naozaj s čistým svedomím pristúpiť ku sv. prijímaniu. Medzitým sa aj moja kamarátka chystala na odchod do kláštora. Jej otec bol tiež zaťatý, ani počuť o tom nechcel. My dve sme sa stále rozprávali o tom, ako to uskutočníme. V tom čase bolo potrebné doniesť si so sebou predpísané veci - výbavu. Bola som chudobná, ale môj starší brat, keď sa vrátil z vojenčiny, povedal otcovi: „Nebráňme jej veď vidíte, že ona len tam bude naozaj šťastná. Budem pracovať a zadovážim jej všetko, čo bude potrebovať." Trvalo to päť rokov, kým otec dal konečne súhlas.
Na svoju písomnú žiadosť o prijatie do Kongregácie Milosrdných sestier sv. Vincenta - Satmárok dostala sestrička odpoveď práve na sviatok sv. Jozefa a 29. augusta, na výročie vzniku Kongregácie, nastúpila ako kandidátka v provinciálnom dome v Rožňave. Po Novom roku odišla pracovať do psychiatrickej liečebne v Plešivci, kde pôsobili naše sestry. Medzitým sa zmenili hranice a maďarsky hovoriace kandidátky, ku ktorým patrila aj ona, odišli do Ostrihomu. Tu spolu s ďalšími kandidátkami navštevovala zdravotnú školu. Po obliečke 19. júla 1941 odišla do noviciátu v Satu-Mare. V tomto ročníku noviciátu bolo 46 noviciek. Ako heslo si zvolila slová: „Budem ťa, Pane, velebiť, kým len budem žiť na zemi, a potom cez celú večnosť v nebi."
Opäť sa vráťme k sestričkiným spomienkam: V Satmári pokračovalo vyučovanie o duchovnom živote. Pocítili sme aj chudobu. Bola vojna. Chlieb nám mohli vydeliť každej po jednom kúsku. Nám to nevadilo. Naša dobrá novicmajstrová s. M. Apparítia nás vychovávala s veľkou láskou a trpezlivosťou. Mali sme vo zvyku každý deň o 15.00 hod. zostúpiť do krypty pod naším kostol a tu sa pri urne, v ktorej je srdce nášho zakladateľa biskupa Jána Háma, v ktorého blízkosti je hrob sr. M. Alkantáry, pomodliť modlitbu o tretej hodine. Rok 1942 bol bohatý na udalosti. Satmárska diecéza dostala nového biskupa. Bol to Dr. Ján Schefler, človek svätého života. Zomrel v r. 1952 ako mučeník v Jilave pri Bukurešti. Napísal pre nás Rehoľný katechizmus. Z toho nás aj osobne pred sľubmi skúšal.
V tomto roku sa slávilo 100. výročie založenia Kongregácie a niekoľko noviciek dostalo súhlas už po roku noviciátu skladať prvé sv. sľuby. Medzi nimi bola aj sr. Evélia. O tejto vzácnej udalosti zo svojho života v životopise napísala: 19. júl 1942 - túžobne sme čakali na tento deň. Vtedy som lepšie pochopila, že vlastne teraz sme sa stali skutočnými rehoľnicami, pretože sme sa pred Pánom Bohom i pred komunitou zaviazali sv. sľubmi. Myslím, že každá cítila duchovnú radosť v takej miere, ako sa na sľuby pripravila. Milosti daruje Pán Boh, ale on vidí aj našu snahu a úprimnosť. Boli to sľuby len na jeden rok, ale naše rozhodnutie bolo navždy.
Po prvých sľuboch pracovala sestrička Evélia na klinike v Szegedi. Svoju prácu mala rada. Pri chorých cítila, že je ozajstná milosrdná sestra. Bola druhá svetová vojna. Sestrička mala vážne problémy s chrbticou a bola dlhodobo práceneschopná. Predstavení ju poslali na zotavenie do Tekovských Lužian. Nebývala však doma, ale v kláštore. Po vojne došlo k zmene hraníc a sr. Evélia prešla z maďarskej provincie do slovenskej. Začala pracovať v nemocnici v Komárne na detskom oddelení. Vždy mala rada deti a bola rada, že ju tam dali. Opäť prišli ťažké časy. Po siedmych rokoch - 21. marca 1953 boli po sestrách, ktoré pôsobili v školstve, sústredené aj sestry z nemocníc. Po krátkom pobyte v Močenku, kde ich bezvýsledne prehovárali, aby sa vzdali rehoľného rúcha a odišli do civilného života, ich previezli na Štátny majetok v Dolných Vederadoch. 
Sestrička o tom napísala: 15. máj 1953 - Zablatená poľná cesta nás priviedla na majer. Čakali nás prázdne maštale - malé zamrežované okienko, železné postele blízko pri sebe a na nich slamníky. Pochopili sme, že Pán Ježiš chce, aby sme mali také isté bývanie ako mal on, keď sa narodil - maštaľ. Žili sme tam dve zimy a tri letá. Ťažká práca na poli, horúčava, dážď. V zime sme mlátili vidlami konope, ktoré sme vyťahovali spod snehu, alebo sme v ľadovej miestnosti čistili cirok. Cez obedňajšiu prestávku sme sa pomodlili Matutínum. Ranne a večerné chvály sme sa modlili spoločne v skromnej kaplnke. To bol najťažší úsek môjho života.
V novembri r. 1955 na príkaz štátnej správy odchádzajú sestry pracovať do ÚSS v Kirti. Sr. Evélia sa spolu s ostanými spolusestrami snažila s láskou venovať tým, ktorí boli odkázaní na ich pomoc. Sestrička si na to spomína takto: Podmienky boli veľmi primitívne. Niekoľko rokov sme nemali ani teplú vodu, ani elektriku. Chudobný Pán Ježiš bol naším vzorom a jeho pomoc nám nechýbala. V tomto ústave pracovala sestrička 23 rokov ako hlavná sestra.
V r. 1978 odchádza ako dôchodkyňa do charitného domova na hrade v Slovenskej Ľupči, kde je predstavenou komunity sestier satmárok. Aj tu neboli podmienky ľahké. Mali tam nad sebou správcu a každá návšteva sa musela zapísať na vrátnici. Po duchovnej stránke im podľa slov sestričky Evélie nechýbalo nič.
Po desiatich rokoch prichádza do charitného domova vo Vrícku. Vo svojom životopise napísala: Hneď prvý deň som šla na cintorín, pozrieť si miesto, kde budem očakávať vzkriesenie. Tu medzi horami prežívame jeseň svojho života. Vďaka Bohu a predstaveným máme o všetko postarané. Máme čas na modlitbu aj na oddych. Od nás závisí, ako využijeme tieto posledné roky pozemského života. Pán Ježiš nám otvoril nebo, ale nie je ľahké sa tam dostať. Staroba, choroba, to sú valuty, za ktoré si môžeme „kúpiť" vstupenku do neba. Pán Ježiš je medzi nami v bohostánku. On má pre nás stále dosť času. Večná vďaka za všetky milosti! Tu vo Vrícku som bola 13 rokov na vrátnici. Niekoľko rokov som mala česť pestovať kvety a ozdobovať nimi kaplnku. Veľmi rada mám prírodu. Príroda je odrazom Božej krásy. Mám za sebou bohatý život, naplnený radosťami i bolesťami, ale ani na minútku som nepochybovala, že som urobila dobre, keď som na Božie povolania odpovedala svojím „áno". Te 
Deum za všetko! Pane, som nič, ale to nič sa ti klania! Pre mňa je Boh ´Milosrdná Láska´."
Sestrička sa napriek svojmu vysokému veku a ubúdajúcim silám až do posledného dňa svojho pozemského života veľmi usilovala zúčastňovať sa na spoločnom slávení svätej omše i na spoločných modlitbách v kaplnke. Podľa možnosti ešte pomáhala pri utieraní riadu. Nebolo jej ľahké prijať svoju slabosť, pre ktorú už nemohla tak ako predtým pracovať v kvetinovej záhrade, robiť ručné práce... Hovorievala: Viem, že to je normálne, ale treba to vedieť prijať.
Až do posledného dňa života si denne do svojho malého zošita, ktorý mala v kaplnke, zapísala aspoň jednu myšlienku z rozjímania. V pondelok 8. februára 2010: S pokojom prijmem všetko ťažké. 9. februára v deň smrti: Ježišu, v teba dôverujem!" Jedného dňa položila mladšej spolusestre zaujímavú otázku: Neviem, či sa môžem takto modliť. Už dlhší čas, keď je vyložená Oltárna sviatosť si hovorím: „Viem, Ježišu, že si tu živý. Keďže si živý, tak dýchaš. Ty si láska a dýchaš láskou. Som tu, a to čo ty vydychuješ, teda lásku, chcem ja vdychovať. A potom sa dívam na hostiu a vdychujem Ježišovu lásku." Tieto jej slová určite nepotrebujú žiaden komentár.
Z príležitosti krásneho životného jubilea 90 rokov života dostala od spolusestier z jednotlivých komunít ako dar peniaze na sv. omše. Pamätala nielen na svojich zomrelých rodičov a príbuzných, ale aj na predstavených, všetky spolusestry, kňazov a na prosbu za nové povolania do Kongregácie. Prosila o odslúženie gregoriánskych sv. omší za šťastnú hodinu svojej smrti. Tieto sv. omše sa za ňu slúžili v januári tohto roku. V tom istom mesiaci sa zúčastnila duchovných cvičení a veľmi túžobne očakávala deň, v ktorý mali naše choré a staré sestričky prijať sviatosť pomazania chorých. Prijala ju v piatok počas slávenia Eucharistie. Pred niekoľkými mesiacmi sa rozhodla, že ku sviatosti zmierenia bude pristupovať každý týždeň. Odôvodnila to tým, že má už svoj vek, síl ubúda a chce byť na stretnutie s Pánom pripravená. V utorok 9.februára po svätej omši mala ísť na kontrolu k lekárovi. Už pred piatou bola v kaplnke, rozsvietila si svetlá a modlila sa modlitby, ktoré sa zvykla modliť v priebehu dopoludnia. Počas cesty v aute sa spolu s ostatnými sestričkami nahlas modlila posvätný ruženec. To boli vlastne jej posledné slová na tejto zemi. Pri ceste z auta do ambulancie začala rapídne strácať sily - začalo zlyhať srdce a nepomohla už ani okamžitá lekárska pomoc. Sestrička odišla k Pánovi, ktorému zasvätila celý svoj život.
Prosme Pána, jej Milosrdnú Lásku, aby jej vo svojom milosrdenstve odpustil všetko, čo ju ešte delí od chvíle, keď bude navždy prežívať dokonalé spoločenstvo s Ním.
Zo života sestry M. Margaréty M. Juríkovej
Sestra M. Margaréta, krstným menom Melánia, sa narodila 25. 3. 1925 v Likavke, ako prvé dieťa rodičom Štefanovi a Emme. Sviatosť krstu prijala 29. 3. 1925 vo farskom kostole sv. Juraja v Likavke. Keď mala necelé 2 roky, otec odišiel za prácou do Kanady. Krátko po jeho odchode sa jej narodil brat. Sestrička svoje šťastné detstvo, ako hovorievala, prežila so svojou mamou a bratom.
V 14-15 rokoch vyvrcholila jej túžba stať sa rehoľnou sestrou. Mama to niesla veľmi ťažko. Otec sa o jej vstupe do Kongregácie Milosrdných sestier sv. Vincenta - Satmárok dozvedel až po skončení druhej svetovej vojny, pretože počas nej bol písomný styk znemožnený. Bol tým veľmi rozhorčený a chcel dosiahnuť, aby jeho dcéra upustila od svojho rozhodnutia. Napokon sa tejto svojej snahy vzdal.
Sestrička Margaréta vstúpila do kongregácie ako kandidátka v r. 1940 v Ružomberku. Po absolvovaní Učiteľskej akadémie v Bratislave prijala v Ružomberku 15. augusta 1945 rehoľné rúcho a začala noviciát. Svoje prvé rehoľné sľuby zložila 19. 7. 1947 v Rožňave.
V rokoch 1946-50 vyučovala náboženstvo na štátnych školách v Ružomberku, v Bánovciach nad Bebravou a v Tekovských Lužanoch. V r. 1950 bola spolu s viacerými sestrami učiteľkami sústredená do kláštora v Rožňave, kde šili pracovné odevy a v r. 1951 z nariadenia štátnej moci odchádza do textilky vo Varnsdorfe, kde pracovala ako robotníčka v pradiarni. V rokoch 1953-56 pracovala v sociálnych ústavoch v Čechách: v Kadani a Rýžovišti, tu sa starala o starých a nevládnych ľudí. Potom jej bolo umožnené získať kvalifikáciu zdravotnej sestry. Ako zdravotná sestra pracovala v Domove dôchodcov v Nalžoviciach. Po čiastočnom uvoľnení politických pomerov prichádza na podnet rehoľných predstavených do Ústavu sociálnej starostlivosti v Slatinke (bol to ústav pre postihnuté deti), kde pracovala vo výchove. Na toto obdobie si často spomínala. Aj po rokoch si pamätala mená detí. Stalo sa, že sa aspoň písomne ozvali rodičia týchto detí a ďakovali jej aj ostatným sestrám za starostlivosť, ktorú venovali ich deťom. Na otázku, či v tých časoch mohli aj navonok apoštolovať, sestrička raz povedala: „Hoci sme počas rokov náboženskej neslobody nemohli vykonávať nejakú vonkajšiu apoštolskú činnosť, nikto nám nemohol zabrániť v tom, aby sme preukazovali dobro, lásku, aby sme sa snažili do svojho okolia vyžarovať radosť a pokoj a svedčiť o svojom rehoľnom živote." V Nalžoviciach aj v Slatinke bola sestrička Margaréta niekoľko rokov predstavenou komunity a istý čas bola provinciálnou radkyňou.
V r. 1988 prišla ako dôchodkyňa do komunity sestier vo Vrícku. Pokiaľ jej to zdravotný stav dovoľoval, hrávala na svätých omšiach v kaplnke, pomáhala pri žehlení a vypomáhala miestnej predstavenej ako ekonómka. Poznali sme ju ako veľmi radostnú a veselú sestru, snažila sa o vytváranie radostnej atmosféry v spoločenstve. Vždy ochotne ponúkla duchovnú pomoc tým, ktorí ju o to prosili, či už to boli mladšie spolusestry, ktoré študovali, alebo chorí a trpiaci, ktorí nám písali alebo telefonovali. Do súkromných aj spoločných modlitieb vždy chcela zahrnúť naozaj všetkých. Jej štedrosť sa prejavovala nielen v duchovnej oblasti. Rada sa rozdelila s tým, čo mala.
Už pred pár rokmi sa objavili prvé známky ťažkej choroby. Po operácii sa jej stav opäť zlepšil, ale len na čas. Posledné roky choroba opäť výrazne prepukla. Čoraz častejšie sa stávalo, že musela ostať vo svojej izbe. Vždy sa veľmi tešila, keď sa jej zdravotný stav natoľko zlepšil, že sa mohla zúčastniť sv. omše a spoločných modlitieb, najmä modlitby breviára a ruženca v kaplnke. Aj v jej izbe sme ju často moli nájsť s ružencom v ruke.
Aj pri vážnom zhoršení zdravotného stavu vždy pri plnom vedomí s radosťou prijímala Eucharistiu. Pán jej daroval milosť, že ešte aj v deň svojej smrti ho mohla prijať. Ako svedčí aj duchovný otec s veľkou sústredenosťou prijala viatikum. Veľmi sa tešila, že v ten deň napriek tomu, že bola v kritickom stave a pripútaná na lôžko mohla až dvakrát prijať Pána, aby mala dostatok duchovných síl pre posledný úsek svojho pozemského života. Počas posledných dní ťažkej choroby sa jej spolusestry niekoľkokrát pýtali, či sa teší na nebo. Jej odpoveď nech je povzbudením pre každého z nás: „Či sa teším?! A nemala by som sa? Veď už budem navždy s Ním. S mojím Pánom!"
Na slávnosť Krista Kráľa opäť prijala sviatosť pomazania chorých. Jej spolusestry z miestnej komunity, aj tie, ktoré tu boli na duchovnej obnove, ju sústavne sprevádzali svojimi modlitbami. V pondelok večer 23. 11. 2009 sa pri jej lôžku modlilo mnoho sestier. Počas modlitby Magnifikat si ju Pán povolal k sebe. Celkom sa naplnili slová jej obľúbenej piesne: Ó, Ježišu, v tejto chvíli srdce svoje ti dávam..."
Nikto z nás na tejto zemi nie je bez chýb a nedostatkov. Určite ich mala aj sestrička Margaréta. Pamätajme na ňu vo svojich modlitbách a prosme Pána, aby ju voviedol do radosti svojho kráľovstva.
Zo života sestry M. Patiany T. Kováčovej
Sestra Mária Patiana Kováčová sa narodila 23. 8. 1925 vo Valaskej Dubovej rodičom Jánovi a Kataríne. Ešte toho istého dňa prijala vo farskom kostole sv. Michala v rodnej obci sviatosť krstu. Pri krste dostala meno Terézia. Bola treťou zo štyroch súrodencov.
Do Kongregácie milosrdných sestier sv. Vincenta - satmárok vstúpila v Ružomberku v r. 1942, tu v r. 1944 prijala rehoľné rúcho a začala noviciát. Po skončení noviciátu v r. 1944, tiež v Ružomberku, zložila prvé rehoľné sľuby. Predstavení ju potom poslali do komunity sestier v Humennom. Tu pracovala ako kuchárka v školskom dome až do sústredenia rehoľných sestier v r. 1950. Zo sústreďovacieho kláštora v Rožňave podľa rozhodnutia štátnej moci odchádza v r. 1951 spolu s viacerými spolusestrami do Varnsdorfu, kde pracuje v textilnej továrni. Odtiaľ, opäť z rozhodnutia štátnej moci, je v r. 1955 preradená do Ústavu sociálnej starostlivosti v Svojkove, v r. 1956 do podobného ústavu v Lipovej a v r. 1957 do Lipovej u Šluknova. Na všetkých týchto miestach pracovala ako kuchárka.
V roku 1969 utrpela úraz a ostala na invalidnom dôchodku v komunite sestier v Ružomberku. V tomto čase sa začala venovať šitiu a vyšívaniu ornátov a ostatnej paramentiky, vo viacerých kostoloch ozdobila vnútro bohostánku. Tejto činnosti sa venovala pokiaľ jej to dovoľovali telesné sily. Istý čas opatrovala svoju ťažko chorú mamu a neskôr aj brata vo svojom rodisku. Keďže to bolo blízko Ružomberka, častejšie prichádza do tohto spoločenstva sestier. V r. 1993 prichádza do komunity sestier vo Vrícku.
Jej zdravotný stav sa viackrát výrazne zhoršil. Najmä posledný rok bola už úplne pripútaná na lôžko. Práve pred rokom sa zdalo, že jej pozemská púť sa už končí. Sestre, ktorá mala vtedy pri nej nočnú službu jasným, hoci veľmi slabým hlasom povedala asi tieto slová: „Viem, že nie vždy som žila svoje zasvätenie tak, ako som mala. Prosím Pána o odpustenie a dúfam v jeho nekonečné milosrdenstvo. Prosím o odpustenie aj všetky spolusestry, ktorým som dala zlý príklad alebo som im ublížila. Aj ja všetkým odpúšťam." Pán života a smrti vtedy rozhodol inakšie, ako sme podľa našich ľudských schopností odhadovali. Jej zdravotný stav sa opäť zlepšil. Do slávenia svätej omše i všetkých spoločných modlitieb sestier sa zapájala už len cez domový rozhlas. Občas ešte mohla prísť na vozíčku do kaplnky v čase, keď bola vyložená Najsvätejšia oltárna sviatosť. Vždy sa tomu veľmi tešila a prosila, aby ju dali čo najbližšie k oltáru. Často sa modlila posvätný ruženec. Bola veľmi vďačná za každú i tú najmenšiu službu a tešia každej návšteve spolusestier.
Ráno 20. novembra 2009 sestry zdravotníčky zbadali, že nastal problém s dýchaním. Duchovný otec práve slávil sv. omšu, takže ho nemohli hneď zavolať. Až do jeho príchodu sa pri nej nahlas modlili modlitby za zomierajúcich. Hneď po svätej omši jej duchovný otec udelil pomazanie chorých a apoštolské požehnanie. Po prijatí týchto sviatostí úplne pokojne a ticho odovzdala svoju dušu Pánovi, v ktorého milosrdenstvo tak veľmi dúfala.
Zo života sestry Márie Bony Jusztíny Juhasz
Sestrička Bona, krstným menom Jusztína, sa narodila 27. marca 1922 rodičom Andrejovi a Anne Juhasz v Serednom na Ukrajine. Do svojich 19 rokov žila spolu so svojimi sestrami Annou a Alžbetou pri svojich rodičoch.
Do Kongregácie Milosrdných sestier sv. Vincenta - Satmárok vstúpila ako kandidátka v roku 1941 v Satu-Mare v Rumunsku. V roku 1943 prijala rehoľné rúcho a dostala meno s. M. Bona. Počas vojny musela s. M. Bona odísť zo Satu-Mare do Užhorodu, kde pracovala v okresnej nemocnici spolu s ďalšími našimi spolusestrami.
Po dvoch rokoch noviciátu s. M. Bona zložila prvé sľuby a bola preložená do Vinohradova, kde pracovala v miestnej nemocnici. Po 6 mesiacoch sa vrátila naspäť do Užhorodu. Tri roky pracovala v službe zdravotnej sestry na pľúcnom oddelení v okresnej nemocnici. Jej ďalším miestom služby, kde sa 31 rokov skláňala a podávala pomocnú ruku chorým a trpiacim, bolo chirurgické oddelenie v nemocnici v Užhorode.
V roku 1975, keď sestry už nemohli naďalej bývať v nemocnici a nemali možnosť bývania v rehoľnom spoločenstve, sestrička M. Bona spolu so sestričkou Štefániou, Klotildou a Filoteou si našli náhradné bývanie v jednej rodine, u ktorej žili 18 rokov. Naďalej však pracovali ako zdravotné sestry na oddeleniach.
Po oprave kláštora v Užhorode a na žiadosť vyšších predstavených v roku 1993, sestry opúšťajú spomínanú rodinu a začínajú spoločne bývať v rehoľnom spoločenstve v novoopravenej budove kláštora na Duchnoviczovej ulici č. 21 v Užhorode. Tu sestrička M. Bona posväcovala svoje dni staroby a choroby v tichu a modlitbe.
Keď s. M. Bonu choroba prinútila tráviť posledné chvíle svojho života na lôžku, aj tu dávala príklad, keď s hlbokou vierou a trpezlivosťou niesla svoj kríž. Často opakovala: „Je ťažko, ale mučeníci pomôžu." A naozaj pomohli.
Dňa 26. februára 2009 (Užhorod) v tichosti zaspala a odovzdala dušu Stvoriteľovi.
Modlime sa, aby Pán, ktorý si ju povolal a ktorému zasvätila celý život v službe chorým a chudobným, bol jej odmenou a udelil jej večnú slávu.
Zo života sestry Márie Miriam Terézie Strakovej
Sr. Miriam sa narodila 3. októbra 1930 v Malatinej na Orave rodičom Ondrejovi a Zuzane. Bolo ich osem súrodencov, ale viacerí z nich zomreli ešte ako deti. Dnes žijú už len dvaja bratia. V rodnej obci prijala aj sviatosť krstu. Rodičia jej dali meno Terézia.
Od mladosti túžila po rehoľnom živote. Pretože mama bola veľmi chorá, otec s jej rozhodnutím nesúhlasil. Po smrti mamy v r. 1951 to už pre politickú situáciu nebolo možné. Pracovala ako zdravotná sestra na detskom chirurgickom oddelení v nemocnici v Trstenej, kde pracovali aj Milosrdné sestry sv. Vincenta-Satmárky. Pretože nemohla byť vedená ako kandidátka a bývať v ich komunite, ubytovala sa na priváte. Sestrička, ktorá v čase jej pôsobenia v nemocnici bola ešte dieťaťom spomína, že už ako deti hľadeli na ňu s úctou a tušili, že chce byť rehoľnou sestrou. Videli, že je iná ako ostatné dievčatá. Mladá Terézia, v snahe udržať si rehoľné povolanie, navštevovala naše sestričky v Bytčici, tu pracovali v psychiatrickej liečebni aj v Charitnom domove v Dolnom Smokovci a Piešťanoch. Ako spomínala, duchovne ju viedla sestrička Marcela.
V januári 1969, keď to už politická situácia dovoľovala, odchádza ako kandidátka do Ústavu sociálnej starostlivosti v Kirti. Skoro 20 rokov čakala na chvíľu, keď si bude môcť obliecť rehoľné rúcho. Pán určite odmení jej vernosť, s akou v skrytosti kráčala za naplnením povolania. Rehoľné rúcho prijala 1. mája 1969 v Dolnom Smokovci a svoje prvé rehoľné sľuby skladá už po roku noviciátu 8. septembra 1970, pretože sa opäť začína meniť politická situácia. Po zložení sľubov odchádza pracovať ako zdravotná sestra do ÚSS v Slatinke, kde sa stará o deti na oddelení pre ležiacich. V roku 1973 musí spolu s ostatnými sestrami, ktoré vstúpili do Kongregácie po roku 1968 opustiť svoje pracovisko a už si nesmie obliecť ani rehoľné rúcho. Pri spomienke na tieto chvíle povedala: „Iba tri roky nám dovolili byť v reholi." Hoci navonok už nemôže vystupovať ako rehoľná sestra, aj naďalej ostáva členkou Kongregácie.
Napriek mnohým ťažkostiam sa podarilo nájsť pre ňu miesto zdravotnej sestry na chirurgickom odd. OÚNZ v Starej Ľubovni. Jej vtedajšia kolegyňa si na ňu po rokoch spomína takto: „Sestrička Terka, ako sme ju volali, s pokorou prijala službu chorým, v ktorých videla obraz Kristovho utrpenia. Pre nás mladé zdravotné sestry bola vzorom starostlivosti o pacientov nielen po telesnej, ale aj po duchovnej stránke. Jej pôsobenie v ľubovnianskej nemocnici zanechalo v nás aj v pacientoch spomienku na obetavú služobníčku, ktorá cez službu ľuďom slúžila Bohu." V auguste 1980 bola zo zdravotných dôvodov preložená do školskej zubnej ambulancie. Svoju vernosť Kristovi potvrdzuje aj zložením doživotných sľubov 12. augusta 1982. Spolu s ďalšími dvoma spolusestrami žije a v skrytosti pôsobí v Starej Ľubovni 15 rokov, až do odchodu na dôchodok. Rodičia ôsmych detí z tejto farnosti nám po tom, ako sa dozvedeli o jej smrti napísali: „Mali sme v nej modlitbové zázemie. Vrúcne ďakujeme sestričke za jej modlitby, drobné obety a povzbudenia, lebo nám často nebolo a nie je ľahko vo výchove našich detí aj kvôli zlému zdravotnému stavu nášho ocka. Nosíme si ju v srdci a veríme, že aj v nebi bude za nás orodovať, aby sme dobre zvládali manželské a rodičovské povinnosti a vládali dobre vychovať deti, ktoré nám Boh zveril. Veríme, že jej obetu, skryté námahy a sebaobetovanie Pán Boh odmení v nebi."
Ako dôchodkyňa prichádza v roku 1988 do komunity sestier v Ružomberku, kde pomáha v kuchyni a pri obsluhe kňazov, ktorí sa v tejto komunite stravovali. Po skončení totalitného režimu si s radosťou opäť oblieka rehoľné rúcho, ktoré je pre ňu znamením, že patrí Pánovi. Utrpenie, ktoré všetkým, ktorí sa snažili byť verní svojmu náboženskému presvedčeniu priniesla totalita, sr. Miriam vnímala ako dar od Pána Boha, ktorý nás vedie bližšie k Pánu Ježišovi.
V januári 1994 je preložená do komunity starších sestier v Rožňave. Určitý čas pracuje v Charite, kde sa obetavo a s veľkou dôslednosťou stará o chorých a starých v domácnostiach, ktorí jej boli zverení. Neskôr veľmi ochotne slúži svojim chorým spolusestrám v komunite. Okrem toho má na starosti kaplnku a sakristiu v dome sestier. Na tomto mieste sme ju mohli vidieť dosť často. Nielenže sa starala o poriadok a výzdobu v kaplnke, ale tu sedávala ako Mária z Betánie pri Pánových nohách, tu počúvala jeho slová a čerpala silu pre službu blížnym. Tým všetkým potvrdzovala slová, ktoré nám raz povedala: „Staroba je pre mňa darom. Môžem ešte slúžiť Pánu Bohu, robiť mu radosť a oslavovať ho v každom okamihu."
18. apríla 2007 spolu s ďalšími spolusestrami prišla do Vrícka, aby odprevadila na poslednej ceste zosnulú sestričku Sulpíciu, ktorá bola predtým v komunite v Rožňave. Pri návrate z pohrebu došlo k autonehode, pri ktorej utrpela vážne zranenia. Bola prevezená na ARO do Fakultnej nemocnice v Košiciach. Tu jej kňaz udelil sviatosť pomazania chorých. Aj keď priamo pri jej lôžku mohla stáť a modliť sa len sestrička provinciálna a niekoľko spolusestier, v duchu tam boli všetky sestry provincie a prosili o jej uzdravenie. Hoci túžili, aby sa opäť mohla vrátiť do ich spoločenstva, predsa opakovali slová, ktoré povedal Kristus v Getsemanskej záhrade: „Otče, nie moja, ale tvoja vôľa nech sa stane."
V nedeľu 22. apríla 2007 si Pán povolal svoju nevestu, ktorá napriek mnohým prekážkam šla za jeho hlasom a verne mu slúžila, na večnú svadobnú hostinu. Dožila sa 77 rokov života a 37 rokov zasvätenia sa službe Božej a blíznym.
Pred niekoľkými mesiacmi na otázku, čo by odkázala mladým odpovedala: „Mladým odkazujem: Žite v jednote a v láske. Spoločenstvo pokladajte za rodinu, do ktorej patríte."
Zo života sestry Márie Sulpície, Zuzany Butkovej
Sr. M. Sulpícia, Zuzana Butková sa narodila 5. 4. 1912 rodičom Jurajovi a Márii v Pavlovciach nad Uhom. Sviatosť krstu prijala vo farskom kostole v tejto obci 8. 4. 1912. Vyrastala vo viacpočetnej roľníckej rodine. Pán si ju povolal k sebe ako poslednú zo súrodencov.
Do Kongregácie Milosrdných sestier sv. Vincenta-Satmárok vstúpila ako kandidátka v r. 1928. Po dvoch rokoch noviciátu, ktorý začala v r. 1930 v Rožňave, sa v r. 1932 zasvätila Pánovi sľubmi čistoty, chodby a poslušnosti.
Väčšinu svojho rehoľného života strávila v obetavej službe ako kuchárka. Z kláštora sestier v Rožňave odchádza z poverenia predstavených v r. 1939 do Bánoviec n/Bebravou, kde varí v internáte až do r. 1941. Jej ďalším miestom bola nemocnica v Banskej Štiavnici, a potom v Komárne. V r. 1953 musí spolu s ostatnými spolusestrami tejto komunity odtiaľ odísť a varešku v kuchyni v tamojšej nemocnici zameniť za motyku na majeri vo Voderadoch pri Piešťanoch. Po dvoch rokoch tvrdej práce na poli odchádza opäť „kŕmiť hladných" do Ústavu sociálnej starostlivosti v Pohorelskej Maši.
V rokoch 1969-1970 je kuchárkou na farskom úrade v Spišskej Belej, odkiaľ v roku 1970 odchádza variť na biskupský úrad do Rožňavy. Jej spomienky na toto miesto sa vždy spájali s osobou otca biskupa Róberta Pobožného, ktorého aj ona sprevádzala svojimi modlitba vo chvíľach jeho odchodu do večnosti.
Ďalšou, tentokrát dlhšou zastávkou jej kuchárskej služby bol farský úrad v Nižných Ružbachoch. Ešte počas rokov totality prichádza do komunity starších sestier v Ružomberku, kde istý čas plnila aj službu predstavenej. Do tejto komunity častejšie prichádzali aj mladšie sestry žijúce v civili, či už v tomto meste alebo na jeho okolí, ale aj z ostatných kútov Slovenska, pretože v tých rokoch práve tu bolo sídlo provincie. Mala pochopenie pre ich veselosť i únavu, vedela povzbudiť i poradiť. Spolu s ostatnými spolusestrami žijúcimi v tejto komunite aj ona svojimi modlitbami a obetami sprevádzala mladú generáciu sestier. Častejšie sa tu okrem kňazov pôsobiacich vo farnosti objavili aj ďalší kňazi z pastorácie, ale aj tí, ktorí stratili štátny súhlas alebo boli vysvätení tajte, občas dokonca aj niektorí z tajných biskupov. Na návštevu prichádzali aj chorí. Sestrička Sulpícia vítala všetkých vždy s veľkou srdečnosťou a pohostinnosťou.
Po páde totality bola kratší čas v malej komunite sestier v Snine a potom v Košiciach-Šaci. Bolo jej ľúto, že jej telesné sily už nedovoľujú pracovať a slúžiť tak, ako pred rokmi. Odtiaľ odchádza do komunity starších sestier v Rožňave. Posledné roky prežívala v Charitnom domove vo Vrícku.
S pribúdajúcimi rokmi pomaly ubúdalo síl a pribúdalo zdravotných ťažkostí, ktoré sa sestrička Sulpícia snažila trpezlivo a s úsmevom na tvári znášať. Nikdy sme nepočuli slová sťažnosti. Aj vo svojej ťažkej chorobe ostala nenáročná. Odpovede na otázky spolusestier boli neraz poznačené humorom. Dlhý čas bola najstaršou sestrou slovenskej provincie. Svojou vytrvalou modlitbou, najmä modlitbou posvätného ruženca, sprevádzala viaceré zomierajúce spolusestry na stretnutie s Pánom.
Pri vážnom zhoršení zdravotného stavu na otázku, či už pôjdeme do neba, odpovedala najprv iba úsmevom. Ak otázku položila mladšia sestra, dostala odpoveď: „Do neba? Kto, vy a ja? Vy ste ešte nedozreli a ja som teraz v posteli. Áno, tu sa dozrieva." Neskôr sa jej odpoveď zmenila na krátke: „Áno, som pripravená. Pôjdem, keď ma zavolajú."
Na Zelený štvrtok 5. apríla tohto roku sa sestrička Sulpícia dožila 95 rokov života. Toto jej životné jubileum sme oslávili v našej komunite na Veľkonočný pondelok. Tešila sa, že sa v jej izbe zišli sestry predstavené aj ostatné spolusestry. S veľkou vďakou prijala darčeky a úžasne sa tešila kytici kvetov. Medzi darčekmi boli aj peniaze na sv. omše. Niekoľkokrát zopakovala: „To bude za obrátenie hriešnikov." Každej sestre, ktorá jej prišla vtedy zablahoželať dala na čelo krížik a s radostným úsmevom na trávi ju pohladila po líci.
V sobotu sa sestry slovenskej provincie zišli na provinciálnej kapitule. Skoro každá z nich prišla k jej lôžku s úmyslom zablahoželať jej ku krásnemu životnému jubileu. Pri jej lôžku sa v tento deň vystriedali sestry zo všetkých našich komunít. Takto sme sa nemohli rozlúčiť ešte ani s jednou našou spolusestrou.
Zdravotný stav jej už dlhšiu dobu nedovoľoval zúčastniť sa na sv. omši priamo v kaplnke, ale mohla ju sledovať len prostredníctvom domového rozhlasu. V utorok bola za ňu v kaplnke vo Vrícku obetovaná sv. omša ako poďakovanie za všetky milosti, ktoré obsiahla vo svojom živote. Mala veľkú radosť, keď ju spolusestry na túto svätú omšu doviezli do kaplnky. Po tejto oslave sa jej zdravotný stav rapídne zhoršil.
Poznali sme ju ako pracovitú a pritom obetavú a modliacu sa sestru. Kým ešte mohla chodiť, vždy, keď prechádzala okolo veľkého obrazu Božieho milosrdenstva na chodbe kláštora, zastavila sa a s dôverou opakovala krátku modlitbu: „Ježišu, dôverujem v teba, vezmi ma do neba!" Veľkú úctu prejavovala aj Panne Márii a sv. Jozefovi.
Bola práve Nedeľa Božieho milosrdenstva. Spolusestry vidiac, že sa približuje chvíľa jej odchodu do večnosti prichádzali k jej lôžku a modlili sa. V jej izbe v týchto chvíľach najčastejšie zaznievala modlitba ruženca k Božiemu milosrdenstvo. V dopoludňajších hodinách bola pri plnom vedomí, s veľkou úctou pobozkala kríž, a medajlonku Panny Márie. Spolu s ňou sme si ešte obnovili rehoľné sľuby. Popoludní už väčšinou spala. V noci o 22.30 si ju milosrdný Pán povolal k sebe (15. 4. 2007). Dožila sa krásnych 95 rokov života a 75 rokov zasvätenia sa službe Božej a blíznym.
Sestrička Sulpícia vo svojom živote nevykonala navonok nič veľkého. Nepostavila žiadnu katedrálu, nenapísala žiadnu knihu... a predsa svojou neúnavnou a obetavou službou blížnym, trpezlivosťou, úsmevom a pokojom, ktorý vedela darovať každému, kto k nej prišiel, zveľaďovala v sebe chrám Ducha Svätého, ktorým sa stala vo sviatosti krstu a písala tie najkrajšie riadky do našich sŕdc.
Prosme Pána, aby vypočul modlitbu, ktorú toľkokrát zopakovala: „Ježišu, dôverujem v teba, vezmi ma do neba!"
Zo života sestry Márie Arialdy Pelágie Smanyko
Sr. Arialda sa narodila 28. apríla 1921 v dedine Kopinovce na Ukrajine v zakarpatskej oblasti. Nakoľko rodičia boli gréckokatolíci aj ona prijala sviatosť krstu v gréckokatolíckom kostole vo svojom rodisku. So sviatosťou krstu prijala zároveň aj sviatosť birmovania. Navštevovala vyučovanie náboženstva a po dôkladnej príprave pristúpila k prvému sv. prijímaniu.
V r. 1939 vstúpila do Kongregácie Milosrdných sestier sv. Vincenta-Satmárok ako kandidátka v Užhorode. Sestry tejto komunity pracovali v nemocnici a v areáli nemocnice aj bývali. Ako kandidátka vypomáhala pri domácich prácach a pri opatrovaní starších a chorých sestier. Nakoľko v komunite boli sestry viacerých národností, ich spoločnou rečou bola maďarčina, ktorú sa sestrička postupne od nich naučila. Predtým vedela len ukrajinsky. V r. 1940 bola na rok preložená do Ostrihomu, kde vypomáhala v kuchyni. Po roku prijala v tamojšej komunite rehoľné rúcho a s ním aj nové meno - sr. M. Arialda. Niekoľko dní po obliečka odchádza spolu s ostatnými novickami do Satmáru, kde bol spoločný noviciát. Z príležitosti 100. výročia založenia Kongregácie mohla aj ona spolu s ďalšími novickami už po roku noviciátu zložiť svoje prvé rehoľné sľuby.
Krátko po zložení sľubov v roku 1942 ju predstavení preložili opäť do komunity v Užhorode. Pracovala na infekčnom oddelení, kde sa asi po roku pri styku s pacientmi nakazila. Prekonala viaceré vážne aj infekčné ochorenia, podstúpila niekoľko operácií. Po nástupe komunizmu sa každá sestra musela vrátiť do krajiny, z ktorej pochádzala. Sestry, ktoré ostali na Ukrajine sa museli vzdať rehoľného rúcha a so súhlasom predstavených odišli bývať k svojim príbuzným. Napriek režimu mohli niektoré sestry ostať pracovať v nemocnici, ale len ako civilné zdravotné sestry. Medzi nimi bola aj sr. Arialda. Jej organizmus bol ťažkými chorobami veľmi oslabený. Často bola aj dlhší čas chorá, a preto ju v r. 1956 dali na invalidný dôchodok. V nemocnici mala podanú žiadosť na pridelenie bytu. Nakoľko ochorela v čase vojny pri službe chorým a v dôsledku toho už nemohla ďalej pracovať, nemocnica jej prednostne pridelila byt, v ktorom mohla bývať aj s jednou svojou spolusestrou. Sestry, ktoré žili v Užhorode bývali vo viacerých bytoch a snažili sa slúžiť Bohu a blížnym tak, ako to bolo možné. Sestra Arialda varila kňazom, ktorí žili v tomto meste.
V roku 1994 Kongregácia zakúpila a zrekonštruovala rodinný dom tak, aby boli vytvorené podmienky pre spoločný život sestier. Všetky sestry žijúce na Ukrajine už boli pokročilého veku a mohli sa slobodne rozhodnúť, či opäť príjmu rehoľné rúcho a budú žiť v rehoľnom spoločenstve. Sestra Arialda sa zriekla svojho bytu a presťahovala sa do novovzniknutého rehoľného domu. Podľa svojich možností sa zapájala do života komunity. Varila pre sestry, ale aj pre kňazov, ktorí sa u sestier denne stravovali. Vždy sa snažila nájsť si čas aj na osobnú modlitbu v kaplnke.
V posledných mesiacoch roku 2006 sa jej zdravotný stav veľmi zhoršil a ostala pripútaná na lôžko. Keď sa cítila trochu lepšie, vždy s radosťou uvítala možnosť prísť na vozíčku pred Sviatostného Spasiteľa. Strávila tam niekedy aj celé hodiny. Viackrát sa zdalo, že odchod na druhý breh života je už celkom blízko. Veľmi chcela mať pri svojej smrti tamojšiu sestru predstavenú, sr. Vincentu. V piatok 8. marca 2007 ráno upadla do bezvedomia. V sobotu nadránom sa prebrala a sestru Angeliku, ktorá mala pri nej nočnú službu prosila, aby zavolala sestru Vincentu. Po jej príchode opäť upadla do bezvedomia a za niekoľko hodín odovzdala svoju dušu Pánovi (10. 3. 2007).
Vo svojom živote mala vždy vo veľkej úcte Pannu Máriu. Hovorievala, že sa nebojí smrti, lebo ju vníma ako stretnutie s Pánom, ktorému zasvätila celý svoj život. Prosme Pána, aby ju prijal do svojho Kráľovstva lásky a pokoja. Nech jej odpustí všetko, čoho sa dopustila z ľudskej krehkosti a nech jej je On sám odmenou za všetky prežité skúšky, utrpenia a bolesti.
Zo života sestry Márie Dominiky Margity Húskovej
Sestra Mária Dominika stra Mária Dominika, Margita Húsková, sa narodila rodičom Jánovi a Márii rod. Hýravej 1. 12. 1924 v Ružomberku. Sviatosť krstu prijala 4. 12. 1924. Bola najstaršia z detí. Otec čoskoro zomrel a mama ostala s deťmi sama.
Čo sa týka jej rehoľného povolania, vtipne hovorievala, že Pán Boh jej dal najprv adresu a potom povolanie. Ako žiačka sedávala v triede v poslednej lavici. Za jej chrbtom visela veľká mapa. Často po nej blúdila a zrak jej vždy zastal pri meste Satu-Mare. Vtedy ešte nič nevedela o Kongregácii milosrdných sestier sv. Vincenta - satmárkach, ktorá vznikla práve v tomto meste. Do Kongregácie vstúpila ako osemnásťročná, 5. 10. 1943 v Ružomberku, tu 15. 8. 1945 začala noviciát a prijala meno sestra Mária Dominika. Prvé sv. sľuby skladala 19. 7. 1947 v Rožňave.
Po ukončení zdravotníckej školy pracovala v rokoch 1949 – 1953 v nemocnici v Trstenej. Odtiaľ celá komunita sestier odišla do Bytčice, kde vykonávali namáhavú službu na psychiatrickom oddelení. V roku 1962 odchádza do Charitného domova v Dolnom Smokovci a po siedmych rokoch sa v r.1969 opäť vrátila do nemocnice v Trstenej, kde mala rok na starosti dve novicky, ktoré po obliečke pracovali v tejto nemocnici. V rámci „normalizácie“ museli sestry v roku 1972 z Trstenej odísť. Na Slovensku sa pre ne nenašlo miesto, preto odchádzajú na nové pôsobisko do Šluknova v severných Čechách, kde pracujú v Domove dôchodcov. S. Dominika bola v tejto komunite (niekoľko rokov bola predstavenou tejto komunity) až do r. 1987, keď sa ako dôchodkyňa vrátila na Slovensko – na hrad v Slovenskej Ľupči a po roku prichádza do Charitného domova vo Vrícku. Istý čas bola v Ružomberku, kde mala na starosti kandidátky, ktoré si dopĺňali vzdelanie. Po zhoršení zdravotného stavu sa vrátila do Vrícka.
Na otázku, či mala niekedy počas totalitného režimu strach o svoj život, s. Dominika spokojne odpovedala: „Nemala som strach. Hovorila som si: Nech sa stane Božia vôľa vo všetkom.“ V týchto ťažkých rokoch jej pomáhala modlitba, poslušnosť a život podľa pravidiel.
Sestrička Dominika bola jednoduchou, obetavou a veľmi praktickou sestrou. Napriek tomu, že prekonala ťažké ochorenia, obetavo slúžila spolusestrám svojou prácou v krajčírskej dielni, ale mohli sme ju vidieť aj na jej malom záhone kvetov, pri zametaní dvora, či odhadzovaní snehu. Silu k nenápadnej službe čerpala nielen z dennej účasti na sv. omši a spoločnej modlitby, ale aj z chvíľ, ktoré v tichosti strávila pred svätostánkom v kaplnke. Mala veľkú úctu k Eucharistii a veľmi intenzívne prežívala dni eucharistikých kongresov. Jej najobľúbenejšou pesničkou za posledné roky bol Hymnus diecézneho eucharistického kongresu. Spolusestry aj predstavené si na ňu spomínajú ako na sestru, ktorá vždy hľadala spôsob, ako spojiť všetkých členov komunity.
Na Veľký piatok tohto roku (2006) sa zúčastnila obradov v kostole vo Vrícku a aj vo večerných hodinách sa vybrala na adoráciu k Božiemu hrobu. Po návrate z kostola šla ešte do kaplnky. Po chvíli jej prišlo zle. Z kaplnky ju museli vyniesť. Privolaný lekár skonštatoval mozgovú príhodu (už štvrtú) s postihnutím na obe strany. Pomaly upadla do úplného bezvedomia a odviezli ju do nemocnice, odkiaľ sme ju po niekoľkých dňoch doviezli do komunity medzi spolusestry. Jej zdravotný stav sa pomaly stabilizoval. Hoci už nemohla hovoriť, predsa nám za posledné mesiace života povedala tak veľa. Pán odmenil jej lásku a úctu k Eucharistii tak, že napriek ťažkému zdravotnému stavu ho mohla až do svojej smrti prijímať pod spôsobom vína. Na misijnú nedeľu sa jej zdravotný stav opäť veľmi zhoršil a prijala sviatosť pomazania chorých. Pri jej lôžku sa striedali staršie i mladšie spolusestry, aby jej pomáhali svojou modlitbou. Vo štvrtok v neskorých večerných hodinách s. Dominika prekročila prah večnosti.
Všetkým, najmä mladým spolusestrám, zanechala sestrička Dominika svoj odkaz: „Nech verne zachovávajú sv. pravidlá a nech milujú jedna druhú“.
Zo života sestry Márie Aldemary Heleny Kováčovej
Sestra Aldemara Kováčová sa narodila 18. 1. 1920 v Chrastinciach ako druhá z troch dcér rodičom Alexandrovi a Anne. Pri krste dostala meno Helena. Obe sestry si už Pán povolal k sebe do svojho kráľovstva.
Sestra Aldemara spomínala, že počiatky jej povolania siahajú už do rokov detstva. K rehoľnému povolaniu ju začalo priťahovať čítanie časopisov venovaných úcte Božské Srdca a Panny Márie. Okrem toho do jej rodnej obce prichádzali na návštevu k rodičom rehoľné sestry, na ktoré sa ako deti vždy veľmi tešili. Mali radosť z obrázkov, ktoré od nich dostali. Stretnutie s nimi ju utvrdzovalo v tom, že Pán aj ju volá k zasvätenému životu.
Sestra Aldemara uvažovala o odchode z domu pomerne zavčasu. Mala však ťažko chorú starú mamu, ktorú opatrovala, a tak do Kongregácie Milosrdných sestier sv. Vincenta - Satmárok vstúpila až po jej smrti v r. 1939. Spolu s dvoma kamarátkami odchádza do Ostrihomu, kde je prijatá za kandidátku. V r. 1941 prijala rehoľné rúcho a s ním aj nové meno - sestra Mária Aldemara. V tom čase novicky maďarskej národnosti, medzi ktoré patrila aj ona, mali noviciát v Satmári. Už po roku noviciátu mohla spolu s niektorými ďalšími novickami z príležitosti 100. výročia založenia Kongregácie zložiť svoje prvé sv. sľuby.
Hneď po ukončení noviciátu pracovala rok ako opatrovateľka v sirotinci v Ostrihome. Odtiaľ odchádza do Berehova na Ukrajine, kde v rokoch 1943-1947 pracuje v dievčenskom internáte, a potom rok ako zdravotná sestra v nemocnici. V r. 1948 prichádza ako repatriantka opäť na Slovensko do nemocnice v Komárne, kde pracuje na detskom oddelení. V roku 1953 je spolu s ostatnými sestrami tejto komunity odvezená do Voderad, kde dva roky pracuje ako robotníčka na tamojšom majeri.
Od roku 1955 až do odchodu na dôchodok v r. 1983 obetavo slúži ako zdravotná sestra v Ústave sociálnej starostlivosti v Kirti na mužskom oddelení. Ako dôchodkyňa bola najprv v Charitnom domove v Slovenskej Ľupči a od roku 1988 prichádza do komunity sestier vo Vrícku.
Vo svojich modlitbách sa často utiekala o pomoc k Panne Márii, ktorú uctievala najmä modlitbou posvätného ruženca. Do modlitieb zahŕňala aj svojich príbuzných, na ktorých duchovnom dobre jej veľmi záležalo. Mala veľmi rada prírodu. Kým jej to dovoľoval jej zdravotný stav rada pracovala v záhrade. Motívy z prírody „maľovala" aj ihlou a zdobila nimi výšivky, ktoré pripravovala ako darček k sviatkom pre predstavených. Rada čítala a čerpala povzbudenie z náboženskej literatúry.
S pribúdajúcimi rokmi pribudli aj viaceré vážnejšie zdravotné ťažkosti. Napriek vážnemu zdravotnému stavu sestra veľmi túžila žiť. Tak rada by sa bola ešte vrátila k práci v záhrade. Pán, ktorému zasvätila svoj život mal však s ňou iný plán. Na sviatok Panny Márie Kráľovnej - 22. augusta sa jej zdravotný stav rapídne zhoršil a po rannej svätej omši, do ktorej sa už dlhší čas mohla zapájať iba na svojom lôžku, prijala Viatikum, sviatostného Pána ako pokrm na cestu do večnosti. Sestra Aldemara bola pri plnom vedomí až do poslednej chvíle svojho pozemského života. Sprevádzaná modlitbami svojich spolusestier prekročila prah večnosti v podvečer 23. augusta 2006.
Opäť stojíme pred tajomstvom zomierania a smrti. Pamätajme na zomrelú sestru vo svojich modlitbách a prosme Pána, aby jej odpustil všetky nevernosti, ktorých sa vo svojom živote dopustila a aby prijal práce, obety a služby, ktoré vykonala počas celého svojho života.
Zo života sestry Márie Terézie Koťovej
Sestra Terézia Koťová sa narodila 27. 12. 1920 v Sejkove. Rodičia Jozef a Zu-zana jej pri krste dali meno Mária. Sestra mala ešte jednu sestru a dvoch bratov. Všetci súrodenci ju predišli do večnosti.
Do Kongregácie Milosrdných sestier sv. Vincenta - Satmárok vstúpila ako kandidátka v roku 1944. Po roku začala noviciát. Ešte pred odchodom z domu jej mama darovala obraz sv. Terézie od dieťaťa Ježiš, ktorú si veľmi uctievala (tento obraz putoval so sestrou až doteraz). Na základe jej úcty k tejto svätici dostala pri obliečke meno Terézia. Po ukončení noviciátu v r. 1947 zložila sestra Terézia prvé sväté sľuby.
Pôsobila najprv v Ružomberku, potom v Tekovských Lužanoch a krátky čas v nemocnici v Trstenej. V roku 1950 bola spolu s ďalšími spolusestrami sústredená do kláštora v Rožňave, kde šili pracovné oblečenie pre odevné závody v Prešove. Odtiaľ boli všetky mladšie sestry, medzi nimi aj s. Terézia, prevezené na české pohraničie do Varnsdorfu, kde pod prísnym dohľadom štátnej správy pracovali v textilnom závode. S. Terézia deväť rokov vykonávala fyzicky náročnú prácu v pradiarni. V rokoch 1960 - 1969 pracovala v Charitnom domove v Dolnom Smokovci. Od r. 1969 do r. 1982 po absolvovaní sanitárskeho kurzu pracovala v Ústave sociálnej starostlivosti pre mládež v Pohorelskej Maši na chlapčenskom oddelení. Svoju prácu si vykonávala veľmi svedomito.
V roku 1982 prichádza do komunity vo Vrícku. Spolu s ďalšími spolusestrami pripravujú nový domov pre staršie a choré sestry. Veľmi ochotne pomáha najmä pri práci v kuchyni.
„Sestra Terézia nemala konfliktnú povahu, hoci vedela vyjadriť svoj názor" - tak si na ňu spomínajú sestry, s ktorými pracovala v Pohorelskej Maši. Veľa o sebe nehovorila, a tak sme sa o jej živote toho veľa nedozvedeli. Rada sa modlila a vo voľnom čase sa venovala ručným prácam. Tešila sa, keď svojimi ručnými prácami mohla najmä z príležitosti nejakého sviatku urobiť radosť svojim predstaveným alebo spolusestrám.
Postupne jej ubúdalo síl a zväčšovali sa bolesti nôh, ktoré sa objavili už pri práci vo fabrike, a tak sa obmedzoval priestor, v ktorom sa mohla sestra pohybovať. V posledných mesiacoch života bola už celkom pripútaná na lôžko.
Jej láska k modlitbe sa prejavovala až do posledných chvíľ života. Spolusestry, ktoré jej denne pomáhali často počuli ako sa modlí: „Ježišu, Syn Dávidov, zmiluj sa nado mnou!" Tieto slová si opakovala aj vtedy, keď s námahou prekonávala cestu od postele k stolu vo svojej izbe. V jej rukách nikdy nechýbal ruženec. Keď sme sa večer pred jej odchodom do večnosti modlili pri jej lôžku ruženec, bola pri plnom vedomí, a hoci s veľkou námahou, snažila sa zložiť svoje ruky, v ktorých držala ruženec k modlitbe.
Ráno 14. augusta 2006, keď sa komunita sestier schádzala k modlitbe, odovzdala sestra Terézia svoju dušu Bohu.
Modlime sa za ňu, aby jej Pán, ktorý si ju povolal a ktorému vo svojej mladosti povedala „áno", ktoré nikdy neodvolala, na príhovor našej nebeskej Matky Panny Márie udelil večnú radosť vo svojom kráľovstve.
Sr. M. Valéria Ľudmila Hanáčeková
Sestra Valéria, krstným menom Ľudmila, sa narodila 26. 8. 1912 v Ľubici, okres Kežmarok, ako piata zo 16 súrodencov. Rodičia Bartolomej a Viktória ochotne obetovali Pánovi do jeho služby viacero zo svojich detí. Okrem sr. Valérie boli sestrami našej Kongregácie aj jej sestry Cherubína a Klára, jeden z bratov bol kňazom, pôsobil v Amerike, a ďalší brat bol Školským bratom vo Francúzsku.
Sestra Valéria vstúpila do Kongregácie Milosrdných sestier sv. Vincenta-Satmárok v Rožňave v r. 1933 ako kandidátka. Po noviciáte v r. 1935, tiež v Rožňave, zložila prvé sľuby.
Pracovala na viacerých pracoviskách, väčšinou ako zdravotná sestra. Jej pôsobiskom bola nemocnica v Plešivci - psychiatrické odd., 8 rokov nemocnica v Užhorode, potom to bol sirotinec v Ružomberku, odkiaľ v r. 1945 odchádza do nemocnice v Berehove na Ukrajine. Po troch rokoch sa vracia opäť na Slovensko, tentokrát do nemocnice v Banskej Štiavnici na chirurgické odd. V roku 1957 spolu s ostatnými spolusestrami musí nemocnicu opustiť. Jej novým pracoviskom sa na 22 rokov stáva Ústav sociálnej starostlivosti v Pohorelskej Maši, kde vykonáva ťažkú službu pri mentálne postihnutých.
18. augusta r. 1979 prichádza ako dôchodkyňa do CHD na hrad v Slovenskej Ľupči a 1. októbra 1988 odchádza do CHD vo Vrícku.
Pri jednom z rozhovorov nám o svojom živote prezradila trochu viac. „Nemala som strach o svoj život ani v ťažkých životných situáciách. Odovzdala som sa v dôvere do Božích rúk. Počas môjho dlhého života sa moja dôvera v Boha posilňovala. V každej chvíli som pociťovala Božiu starostlivosť a ochranu."
Sestra v posledných rokoch už pre svoj pokročilý vek nemohla fyzicky pracovať, a tak sa počas dňa modlievala, najmä ruženec. Prvý, hneď po prebudení obetovala za kňazov a Bohu zasvätené osoby. Pokiaľ jej to zdravotný stav dovoľoval rada chodievala k lurdskej jaskyni. V posledných rokoch denne ďakovala Pánovi za všetko a za všetkých a modlievala sa Te Deum za to, že žije. V zozname jej denných úmyslov, na ktoré sa modlila nechýbala ani prosba za vernosť a vytrvalosť v povolaní. Aj spolusestry a predstavených prosila o modlitbu na tento úmysel. Na námietku, že hádam v jej veku jej už dar vytrvalosti v povolaní chýbať nebude, odpovedala: „Človek je slabý, raz v živote urobí nejakú hlúposť, a potom to do smrti ľutuje!" A tak aj naďalej prosila za milosť vytrvať v povolaní až do konca života .
S pribúdajúcimi rokmi ubúdalo telesných síl. Najprv jej pomocníkom bola palička, neskôr invalidný vozík. Napokon už nemohla opustiť izbu a posledné týždne ani svoje lôžko. Jej zdravotný stav sa začal zhoršovať. Hoci jej pokrvná rodina bola naozaj početná, vždy si na nich rada spomínala a poznala ich po mene. Ešte niekoľko týždňov pred smrťou ju navštívilo niekoľko príbuzných.
Pri jej lôžku sa v posledných dňoch striedali spolusestry, aby jej modlitbou pomáhali prekročiť prah večnosti. Ráno 16. mája 2006 prijala Krista pod sviatostným spôsobom vína a v popoludňajších hodinách, počas modlitby štvrtého desiatku bolestného ruženca, odišla k Tomu, ktorému zasvätila celý svoj život.
Jej odkaz pre mladých znie: „Verte Bohu, milujte Boha a buďte poslušnými. V každom človeku viďte Boha a vždy každému pomáhajte."
Nech ju Pán, po naozaj dlhej pozemskej púti, na orodovanie Matky Márie prijme do svoje slávy.
Zo života sestry Márie Invioláty Alžbety Takáčovej
Sestra Invioláta, krstným menom Alžbeta Takáčová sa narodila 21. 3. 1925 v Kolte, okr. Nové Zámky. Rodičia František Takáč a mama Katarína rod. Holubecová mali okrem Alžbety ešte jednu dcéru a troch synov. Dnes už nikto z nich nežije.
Prvýkrát sa sr. Invioláta stretla so sestrami Satmárkami v Komárne ešte ako 14-ročné dievča. Toto stretnutie bolo pre ňu Pánovým hlasom, ktorý ju pozýval k zasvätenému životu. Ako 16-ročná požiadala o prijatie do Kongregácie v Ostrihome, kde ju prijali ako kandidátku. Po troch rokoch sa vrátila domov, pretože kvôli druhej svetovej vojne boli všetky kandidátky z Ostrihomu prepustené. Bola rozhodnutá, že po skončení vojny sa vráti späť. Svoje rozhodnutie naozaj uskutočnila. Pretože došlo k zmene hraníc krajín, a tým aj provincií, vstúpila v r. 1946 ako kandidátka do slovenskej provincie v Ružomberku.
Už ako kandidátka pracovala v nemocnici v Trstenej a zároveň študovala v Bratislave na zdravotnej škole, kde v r. 1948 zmaturovala. Pre ťažkú chorobu (TBC) jej predstavený dovolili 8. decembra v tom istom roku prijať rehoľné rúcho. Počas noviciátu pracovala ako laborantka v nemocnici v Trstenej. Veľmi si ju vážili hlavne pre jej dôslednú a spoľahlivú prácu. Novicmajsterkou i predstavenou v jednej osobe jej bola sr. Castília.
Prvé sľuby zložila už v ťažkých časoch v r. 1951 v Brezne, kde pracovala od r. 1950 v nemocnici, tiež ako laborantka. V r. 1958 bola spolu s inými spolusestrami z „politických dôvodov" sústredená do Charitného domova v Dolnom Smokovci. Tu prežila 10 rokov. Pomáhala pri upratovaní a pracovala aj ako servírka. V r. 1968 sa mohla s viacerými spolusestrami vrátiť do nemocnice v Trstenej. Jej pracoviskom bolo opäť laboratórium.
V rámci „normalizácie" museli v r. l971 sestry nemocnicu v Trstenej opustiť. Keďže na Slovensku sa pre nich nenašlo miesto, ich novým pracoviskom sa stal Domov dôchodcov v Šluknove v Čechách. Sestra Invioláta tu pracovala 18 rokov. Po dlhých rokov zodpovednej práce odchádza ako dôchodkyňa do Jiřetína, mestečka, kde boli sústredené rehoľné sestry - dôchodkyne z viacerých kongregácií.
16. októbra l990 prichádza do Charitného domova vo Vrícku. Aj keď sa pre zdravotné ťažkosti v posledných rokoch nemohla priamo zúčastňovať života spoločenstva a najmä posledné mesiace bola úplne pripútaná na lôžko, vždy sa živo zaujímala o spolusestry, o život v dome i v Kongregácii.
Navonok nevýrazná, bez nejakého špeciálneho vyznačenia, predsa bola jedinečná svojou spokojnosťou s Božími cestami a s Jeho vôľou. Hoci pre ťažké životné okolnosti a mnohé zdravotné ťažkosti bolo by dosť dôvodov prinajmenšom k znepokojeniu, ostávala navonok pokojná a radšej sa iba usmiala. Iba Pán vie, koľko ju to stálo.
Ráno v Nedeľu Dobrého pastiera sa jej zdravotný stav veľmi zhoršil. Pri plnom vedomí prijala sväté prijímanie aj sviatosť pomazania chorých. Hoci stručne, ale zreteľne odpovedala na otázky provinciálnej predstavenej a spolusestier. Na otázku: „Sestra, dnes sa modlíme za nové duchovné povolania, nechceli by ste svoje utrpenie obetovať na tento úmysel?" odpovedala jasným: „Áno!"
Vedela, že jej život na tejto zemi sa končí. Jej túžbou, ktorú v posledných dňoch vyjadrila aj navonok bolo, aby pri zomieraní nebola sama, ale aby pri nej boli spolusestry. Pán jej túto túžbu splnil. Spolusestry sa pri nej modlili a vyprosovali jej šťastný prechod na druhý breh, Domov k Otcovi. Na otázku, či sa na to teší odpovedala: „Veľmi sa teším. Teším sa na Pána Ježiša a na nebo!"
Dobrý Pastier si vzal k sebe jednu zo svojich verných ovečiek. Jej pokojné zomieranie bolo v tento deň pre nás, ktoré sme boli v jej blízkosti, tou najkrajšou kázňou.
Zo života sestry Márie Floriany Chromej
Sr. M. Floriana Chromá sa narodila 1. januára 1935 manželom Jánovi a Márii Chromým. Bola najmladšou zo štyroch detí. Svoje detstvo prežila v kruhu svojej rodiny v dedinke Koškovce v okrese Humenné.
Túžba po rehoľnom povolaní sa zrodila v jej mladučkom srdci ešte v čase, keď navštevovala základnú školu, v ktorej učili Milosrdné sestry sv. Vincenta – Satmárky. Už vtedy zatúžila úplne sa odovzdať Kristovi a zasvätiť mu celý svoj život. Táto túžba bola taká silná, že jej nemohla odolať. Preto v roku 1948, keď mala ešte len necelých štrnásť rokov, odhodlane zaklopala na dvere kláštora Milosrdných sestier sv. Vincenta – Satmárok a prosila o prijatie za kandidátku. Jej prosbe vyhoveli. Ďalšie tri roky života prežila v Ružomberku, kde si dopĺňala štúdium. V marci roku 1951 ju predstavení preložili do Komárna kde pracovala v nemocnici ako ošetrovateľka chorých.
V tomto meste dňa 15. augusta 1951 prijala rehoľné rúcho a s ním aj nové meno – sestra Mária Floriana. Obdobie noviciátu, ktoré v jej prípade trvalo iba rok, prežila v Komárne. Kvôli politickej situácii, ktorá v tomto období bola až veľmi zameraná proti cirkvi, jej predstavení už po roku noviciátu dovolili dňa 7. októbra 1952 zložiť prvé sväté sľuby. V novembri toho istého roku bola preložená do Slatinky pri Lučenci, kde pracovala ako zdravotná sestra v ústave sociálnej starostlivosti pre mentálne postihnuté deti. Tu pracovala takmer 26 rokov. Všetky svoje sily, schopnosti, ale hlavne lásku odovzdávala do služby tým, v ktorých sa vždy snažila vidieť trpiaceho Krista.
V roku 1978 bola opäť preložená, tento raz do Vrícka, kde podľa svojich schopností pomáhala pri výstavbe charitného domu pre sestry. Okrem toho jej tu vo Vrícku prirástli k srdcu aj chorí a opustení, ktorých rada často navštevovala, pomáhala im a modlila sa za nich.
Od 20. augusta 1999 si ju Pán priťahoval ešte viac k sebe, keď jej dal možnosť dennodenne trpieť spolu s ním. Jej ťažká a nevyliečiteľná choroba spojená s ochrnutím ju úplne pripútala na lôžko.
Nesťažovala sa, ale ticho v modlitbe a v odovzdanosti do Božej vôle obetovala svoje bolesti najmä za Svätého Otca, za našu kongregáciu a za obrátenie hriešnikov. Ako často spomínala, silou v utrpení jej bolo vedomie, že je Kristovou snúbenicou, ktorá môže nasledovať svojho Ženícha, všade kde on ide. Svoju krížovú cestu spájala s jeho krížovou cestou.
Dňa 23. marca 2006 v ranných hodinách, posilnená sviatosťami odovzdala sestra Floriana v tichosti svoju dušu Stvoriteľovi.
Pamätajme na ňu vo svojich modlitbách a prosme Pána, aby jej na príhovor Nepoškvrnenej Panny Márie a svätého Jozefa udelil plné spoločenstvo so svätými v nebeskom kráľovstve.
Zo života sestry M. Tadey Anny Skuhrovej
Sr. Tadea sa narodila dňa 16. apríla 1922 v Turčianskych Tepliciach.
Dva dni po jej narodení 18. apríla ju rodičia dali pokrstiť a pri krste dostala meno Anna. Svoje, ako ona hovorila, šťastné detstvo, prežila v Želiezovciach spolu s rodičmi a dvoma sestrami. Po skončení ľudovej školy študovala na gymnáziu v Banskej Bystrici a na Vyššej ženskej škole v Bratislave. Rodičia snívali o jej skvelej budúcnosti a snažili sa ju čo najlepšie pripraviť na život po každej stránke. Osobitný dôraz kládli na vzdelanie.
Mladá Anna však netúžila po svetskej sláve a kariére, ale túžila po niečom inom. Chcela sa úplne darovať Kristovi a svoj život zasvätiť službe chudobným a biednym. S týmto úmyslom zaklopala ako dvadsať ročná na dvere kláštora Milosrdných sestier sv. Vincenta – Satmárok v Ružomberku.
Prijali ju za kandidátku. Dňa 19. júla 1943, na sviatok sv. Vincenta, prijala rehoľné rúcho a s ním aj nové meno – sestra Mária Tadea. Po dvojročnom noviciáte, ktorý prežila v Ružomberku, 15. augusta 1945 zložila svoje prvé sväté sľuby. Už nasledujúci deň po zložení svätých sľubov, ju predstavení preložili do Rožňavy, kde pracovala ako vychovávateľka v dievčenskom internáte. V roku 1946 znovu prichádza do Ružomberka, aby svoje sily a schopnosti dala do služieb sirôt a opustených detí v Detskom domove v Ružomberku. Dlho sa tu nezdržala, lebo už od septembra 1946 začala učiť na meštianskej škole v Bánovciach nad Bebravou. Tu popri svojej práci absolvovala aj učiteľskú akadémiu. Z Bánoviec bola opäť preložená. Tento krát do Uhrovca kde pracovala ako vychovávateľka v detskom domove. Jej posledné učiteľské miesto bolo v Komárne kde pôsobila od septembra 1947 až do augusta 1950. Po prepustení všetkých rehoľných učiteliek zo škôl sr. Tadea začala pracovať ako zdravotná sestra v nemocnici v Komárne. Čas od 23. marca do 4. mája prežila s niekoľkými spolusestrami v Sládečkovciach, terajšom Močenku, kde ich vtedajšia štátna moc sústredila, aby im zabránila v konaní „protištátnej činnosti“. Po sústredení od roku 1953 až do roku 1955 pracovala sr. Tadea ako poľnohospodárska robotníčka na štátnych majetkoch vo Voderadoch pri Piešťanoch. Ďalším miestom jej pôsobenia bol Ústav sociálnej starostlivosti v Kirti, kde pracovala pre zmenu ako účtovníčka. Tu pôsobila až do roku 1982, kedy bola preložená do Vrícka, kde v tom čase prebiehali prípravné práce na výstavbu charitného domu pre sestry. Tu ochotne pomáhala – hlavne pri účtovníckych a administratívnych prácach.
Vrícko bolo jej posledným miestom pobytu. V roku 2002 dostala ťažkú mozgovú príhodu, z ktorej sa už nevyliečila a posledné štyri roky života prežila v bolestiach pripútaná na lôžko.
Pán si ju povolal po prijatí sviatosti pomazania chorých v prvú nedeľu v mesiaci svätého Jozefa – dňa 5. marca 2006 vo večerných hodinách. Svoju dušu odovzdala tomu, ktorému zasvätila celý svoj život.
S. Tadea bola mimoriadne inteligentná a všestranne vzdelaná. Ovládala päť svetových jazykov; venovala sa hudbe a maľovaniu. Aj napriek týmto svojim vedomostiam sa nikdy neprejavovala ako pyšná a namyslená, ale vždy ochotne dávala svoje dary a schopnosti do služby iným. Sestry si na ňu spomínajú ako na málovravnú, mlčanlivú spolusestru, ktorá nemala veľké nároky a nesťažovala sa. Milovala prírodu a v kráse prírody nachádzala dielo Stvoriteľa.
Jej obetavosť, zbožnosť a svedomitosť boli základnými črtami jej rehoľného života.
Pamätajme na ňu vo svojich modlitbách a prosme Pána, aby jej na príhovor Nepoškvrnenej udelil plné spoločenstvo so svätými v nebeskom kráľovstve.
Sestra M. Dométia Matyášová
„Mojou pohnútkou bola láska k Bohu...“
Sestra Mária Dométia Matyášová sa narodila 22. apríla 1920 v Nitre nad Ipľom. Sviatosť krstu prijala 28. apríla 1920. Rodičia Juraj a Margita, rod. Laššákova jej dali meno Júlia Po roku sa rodina presťahovala do Pincinej. Mala sestru Alžbetu a brata Ľudovíta, ktorý zomrel ako malý chlapec.
Okrem rodičov na jej náboženskú výchovu mala veľký vplyv aj katolícka škola v jej rodnej obci. Sestra si veľmi rada spomínala na pána učiteľa, ktorý bol zároveň aj ich susedom. U nich trávila dosť veľa času, najprv ako dieťa pri hrách a neskôr pomáhala v ich domácnosti. Tu prvýkrát počula o Milosrdných sestrách sv. Vincenta-Satmárkach, pretože švagriná pána učiteľa bola členkou tejto kongregácie.
Ako pätnásťročná pocítila v sebe rehoľné povolanie. Mamka, hoci bola terciárkou, nechcela o tom ani počuť. Bola chorľavá a predstavovala si, že sa dcéra Júlia o ňu postará. Ak chcela už ako pätnásťročná odísť do kláštora, potrebovala k tomu písomný súhlas rodičov a ten nedostala. Ako spomínala, do cesty prišli aj pokušenia: „Mala som rada zábavu, divadlo a kadečo iné. Pán Ježiš bol však ku mne znova a znova milosrdný a cez modlitbu ruženca mi veľmi pomáhala aj Panna Mária.“ Na vstup do kláštora musela čakať ešte päť rokov. K vstupu do Kongregácie ju povzbudil aj spovedník, ktorý jej prisľúbil, že sa bude za ňu modliť. Jeho slová: „Choď a buď verná Ježišovi a Márii!“ boli pre ňu veľkým povzbudením. Mama ju len s ťažkým srdcom v roku 1941 odprevadila k sestrám Satmárkam. Ani tu nechýbali pokušenia: „Veď tu sú všetci svätí, ty tu nepatríš!“ Po generálnej sv. spovedi, ktorú si urobila počas duchovných cvičení pred Vianocami nadobudla istotu o svojom povolaní. Spovedník jej vtedy pomohol nájsť heslo pre jej zasvätený život, ktoré si sestra opakovala aj v posledných rokoch svojho života: „Pane, ty vieš všetko, ty vieš, že ťa milujem!“
Noviciát začala v r. 1943 v Satmári. Pri obliečke dostala meno sr. M. Dométia. Po roku noviciátu museli veľkú časť kláštora uvoľniť pre vojenskú nemocnicu a po veľkom bombardovaní Satmáru boli novicky a kandidátky poslané na neurčitú dobu domov k rodičom. Po návrate so súhlasom Ríma mohla 15. augusta 1945 zložiť prvé sľuby.
Hneď po zložení svojich prvých sľubov nastúpila ako zdravotná sestra do nemocnice v Berehove na Ukrajine, potom pôsobila v Detskom domove v Uhrovci a v nemocnici v Komárne, kde pracovala až do r. 1953. Potom bola spolu s ostatnými spolusestrami, ktoré pracovali v Komárne odvezená na Štátne majetky vo Voderadoch. V r. 1955 nastúpila do Ústavu sociálnej starostlivosti v Kirte, kde obetavo slúžila ako zdravotná sestra až do odchodu na dôchodok v r. 1983.
Ako dôchodkyňa bola do r. 1988 na hrade v Slovenskej Ľupči a posledné roky života, ktoré boli poznačené krížom choroby, prežila v komunite sestier vo Vrícku.
V závere svojho životopisu napísala: „Od Kongregácie som dostala veľmi veľa. Za všetko Pán Boh zaplať. S Bohom a dovidenia v nebi. Prosím o modlitby svoje spolusestry a príbuzných, aby mi Najsvätejšia Trojica bola milosrdná. Amen.“
SESTRA M. GERARDA DURAJOVÁ
„Mojou pohnútkou bola láska k Bohu...“
Sestra Gerarda Durajová sa narodila 10. apríla 1930 v roľníckej rodine v Bzinách na Orave. Rodičia Štefan a Emília rod. Bodoríková jej dali meno Mária. Pokrstená bola hneď v deň narodenia. Mala ešte jednu sestru a štyroch bratov.
Do svojich 17 rokov pracovala v Bavlnárskych závodoch v Ružomberku-Rybárpoli. Tam spoznala rehoľné sestry Kongregácie Milosrdných sestier sv. Vincenta-Satmárok, ktoré mali v Ružomberku školu a sirotinec.
V roku 1947 sa stáva v tejto Kongregácii kandidátkou. „Mojou pohnútkou bola lásku k Bohu a chcela som pomáhať aj blížnym“, hovorila sestra Gerarda, keď sa ju pýtali prečo sa rozhodla zasvätiť svoj život Bohu. Ako kandidátka bola v Šarluhách a Žabokrekoch nad Nitrou, kde veľmi ťažko pracovala na cirkevnom majetku, ktorý obhospodárovali naše sestry pre sirotinec. Od roku 1948 do r. 1950 pracuje ako ošetrovateľka v Detskom domove v Uhrovci. Rehoľné rúcho prijala v noci už v pohnutých časoch v roku 1950 a krátko nato skladá svoje prvé sľuby, aby mohla ostať v spoločenstve sestier.
Po sústredení rehoľných sestier bola do 31. 7. 1951 v sústreďovacom kráštore v Rožňave, potom v ÚSS pre deti v Slatinke pri Lučenci, kde pracovala ako ošetrovateľka. Odtiaľ ju spolu s ostatnými mladšími spolusestrami odviezli do Čiech, kde od 15. 10. 19851 do 31. 10. 1960 pracovala ako robotníčka v továrni Velveta vo Varnsdorfe. Od roku 1960 bola preradená do Domova dôchodcov v Lipovej u Šluknova, kde pracovala ako ošetrovateľka a niekoľko rokov aj ako kuchárka. Popri tom sa starala o miestny kostol a záhradu a našla si čas aj na maľovanie, vyšívanie a šitie vecí potrebných pre kostol. V tejto komunite v auguste 1982 zložila svoje doživotné sľuby.
V polovici septembra r. 1990 sa už ako dôchodkyňa vrátila na Slovensko. Do roku 2000 pôsobila v malej komunite sestier v Pavlovciach nad Uhom. V Jubilejnom roku 2000 prichádza do komunity vo Vrícku. Pokiaľ jej to zdravotný stav dovoľoval, pracovala v záhrade, mala rada kvety, a veľmi ochotne a pohotovo pomáhala všade tam, kde mohla a kde to bolo potrebné.
Sestry ju poznali ako veľmi pracovitú sestru. Nikdy nezaháľala. Vždy si však vedela nájsť čas na modlitbu, ktorou posväcovala každú prácu. V tom bola povzbudením aj mladším spolusestrám najmä v komunite v Pavlovciach. Mala veľkú úctu k Panne Márii a rada spievala náboženské piestne.
Už dlhšie bola účastná svätej omše a všetkých spoločných modlitieb len prostredníctvom domového rozhlasu, pretože zdravotný stav jej nedovoľoval ísť do kaplnky. Slávnosť Zvestovania Pána, ktorá bola v tomto roku preložená na 4. apríla, prežila sestra Gerarda v modlitbe. Po svätej omši a svätom prijímaní volala k sebe sestru predstavenú. Chcela sa spolu s ňou modliť. Sestra predstavená jej navrhla: „Pomodlíme sa k Svätému Otcovi Jánovi Pavlovi II, ktorý v sobotu zomrel, za šťastnú hodinu smrti.“ Sestra Gerarda s tým ochotne súhlasila. Po modlitbe posvätného ruženca pridali ešte Korunku k Božiemu milosrdenstvu. Po obede ju sestra zdravotníčka zaviedla na izbu k ležiacim sestrám, s ktorými sa opäť spoločne modlila ruženec. Krátko pred treťou zbadali, že jej je asi zima. Nepomohli ani deky, tak ju dve z mladších sestier chceli zaviesť na izbu. Hoci to bol iba kúsok, nevládala už. Sestry ju zaniesli do postele, hneď zavolali duchovného otca, aby jej udelil pomazanie chorých a prostredníctvom rozhlasu poprosili sestry v celom dome, aby sa za ňu modlili. Boli práve tri hodiny popoludní. Zvonec zvolával sestry na modlitbu o tretej hodine, ktorú sa denne modlievame ako prejav vďaky za Kristovu smrť na kríži; duchovný otec udeľoval sestre pápežské požehnanie spojené s možnosťou získania úplných odpustkov. Práve vtedy sestra odovzdala svoju dušu Pánovi.
Medzi jej obrázkami sa našiel aj obrázok Svätého Otca Pavla VI., na ktorý si napísala svoju modlitbu:
Otče, daj, aby som stupeň dokonalosti, ktorý si mi určil, čo najistejšie dosiahla.
Otče, daj, aby som vo svätom povolaní až do smrti vytrvala.
Otče, daj, aby som bola účastná posledných sviatostí zmierená s Bohom blížnym.
Amen.
SESTRA M. ROZÁRIA TAKÁČOVÁ
„Nikdy sa na nič a na nikoho nesťažovala“
Sestra Rozária Takáčová sa narodila 21. augusta 1926 v Rozhanovciach rodičom Jánovi a Alžbete. Sviatosť krstu prijala 29. augusta 1926 vo farskom kostole v Košických Olšanoch. Dostala meno Alžbeta. Mala jedného brata. Mamička jej zomrela, keď navštevovala ešte len základnú školu. Otecko sa oženil druhýkrát.
Do Kongregácie Milosrdných sestier sv. Vincenta-Satmárok vstúpila ako kandidátka v Ružomberku 21. novembra 1941. Rehoľné rúcho prijala v Ružomberku v r. 1943. V tejto komunite 15. 8. 1945 zložila svoje prvé sľuby. V predvečer slávnosti pod oknami kláštora zaznievali výkriky: „Mníšky, mosty stavať!“ Ani napriek tomu sa sestry nevzdali svojho úmyslu zasvätiť celý svoj život Bohu a službe blížnym. V kázni pri svätej omši povedal páter Mikuš, vtedy novcimajster SJ, slová, ktoré si sestry pamätajú dodnes: „Prežívame pohnuté časy a predsa tieto mladé dievčatá majú odvahu vytrvať pri Pánu Ježišovi.“ Doživotné sľuby zložila sestra Rozária v komunite sestier v Kirti 1. 8. 1982.
Po ukončení zdravotnej školy pracovala ako ošetrovateľka v nemocnici v Banskej Štiavnici (1946-1947) a v Komárne (1947-1953). Z nemocnice v Komárne bola v r. 1953 spolu s ostatnými spolusestrami sústredená na majery vo Voderadoch až do r. 1955. Odtiaľ odchádza do Ústavu sociálnej starostlivosti v Kirti, až do odchodu na dôchodok v r. 1983, kde pracovala vo výchove. Napriek tomu, že pre túto prácu nemala odbornú prípravu, vykonávala ju veľmi svedomito a pri výchove mentálne postihnutých dosiahla veľmi pekné výsledky. V ústave pri príchode sestier boli ženy aj muži, neskôr ostali len muži. Ako dôchodkyňa bola do r. 1994 v komunite v Ružomberku, a potom až do svojej smrti 8. apríla 2005 v komunite starších sestier v Rožňave. Určitý čas vykonávala službu sakrestiánky.
Spolusestry vydali o nej veľmi pekné svedectvo: „Nikdy sa na nič a na nikoho nesťažovala. Pri plnení svojich rehoľných záväzkov, ale aj v práci bola až do konca veľmi dôsledná. Mohli sme ju upozorniť na čokoľvek, nikdy sa neurazila.“
Sestra sa usilovala až do posledných chvíľ svojho života zapájať podľa svojich síl do práce vo svojej komunite. V piatok 8. apríla 2005, v deň pohrebu Svätého Otca Jána Pavla II. sa zúčastnila na spoločnej modlitbe večerných chvál v kaplnke, navečerala sa spolu s ostatnými sestrami, pomohla poumývať riad a chcela sa tak ako inokedy zúčastniť na spoločnej modlitbe posvätného ruženca. Dostavili sa ťažkosti s dýchaním. Ani teraz sa nikomu nesťažovala. V tichosti vyšla na balkón, aby sa nadýchala čerstvého vzduchu a potom sa odobrala do svojej izby. Keď neprichádzala do kaplnky, šla spolusestra za ňou do izby. Našla ju už zomierať. Zišli sa k nej ostatné spolusestry, aby jej svojimi modlitbami pomáhali prekročiť prah večnosti. Zavolali kňaza aj lekára, ale sestra Rozária medzitým odišla k Tomu, ktorému zasvätila celý svoj život.
Keď vo Vrícku v r. 1995 oslavovala sestra Rozária zlaté jubileum svätých sľubov spolu s ostatnými sestrami, s ktorými skladala svoje prvé sľuby, dozvedeli sme sa ich spoločné „malé tajomstvo“. Pred ukončením noviciátu si každá k svojmu menu vybrala nejaké prímenie – ona bola sr. Rozália od Srdca Pána Ježiša (tieto mená neužívali, to bolo len medzi nimi) a dohodli sa, že sa budú denne modliť Litánie k Božskému Srdcu Ježišovmu za vytrvalosť v povolaní; každú stredu budú obetovať za celú svoju skupinu, aby ostali verné svojim sľubom; v deň rehoľných menín niektorej z nich budú všetky modlitby a práce obetovať za túto spolusestru; v sobotu nebudú jesť sladkosti. Ani jedna z nich na to za 50 rokov nezabudla a zlaté jubileum, napriek ťažkej dobe náboženského útlaku, v ktorej žili, oslavovali naozaj všetky. Pribudla k nim dokonca jedna spolusestra zo Satmárskej provincie. V deň zlatého jubilea sľubov si tieto predsavzatia opäť pripomenuli. Dve z týchto sestier už dnes nie sú medzi nami na tejto zemi a neoslávia 60-ročné jubileum, ale tie, ktoré žijú, na svoje „malé“ a predsa „veľké“ tajomstvo doteraz nezabudli. Aj toto je jeden z dôkazov, že každá vernosť a vytrvalosť prinesie raz svoje ovocie.
