KONGREGÁCIA MILOSRDNÝCH SESTIER SV. VINCENTA - SATMÁROK

Zakladateľ

Dejiny

Školstvo

HOSPIC v Trenčíne

Rodina Nepoškvrnenej

Ostatná činnosť

Modlitebník

Formácia

Aktuality

Z našej tvorby

Ostatné

Posolstvá Benedikta XVI.

Posolstvo Svätého Otca Benedikta XVI.  k 17. svetovému dňu chorýchBenedikt XVI.

11. februára 2009

Drahí bratia a sestry,

na Svetový deň chorých, pripadajúci na 11. februára - na liturgickú spomienku Panny Márie Lurdskej -, sa diecézne spoločenstvá spolu so svojimi biskupmi zjednotia v modlitbe, aby rozmýšľali, aké inciatívy napomôžu zvýšiť citlivosť voči trpiacim. Rok sv. Pavla, ktorý práve slávime, ponúka veľmi vhodnú príležitosť na to zastaviť sa a spolu s apoštolom Pavlom meditovať o skutočnosti, že tak, „ako sa v nás rozmnožujú Kristove utrpenia, tak sa skrze Krista rozhojňuje aj naša útecha" (2 Kor 1, 5). Duchovné spojenie s Lurdami nám okrem toho pripomína aj materskú starostlivosť Ježišovej Matky o bratov a sestry jej Syna, „ktorí ešte putujú a nachádzajú sa v nebezpečenstvách a ťažkostiach, dokiaľ sa nedostanú do blaženej vlasti" (Lumen gentium, 62).

Tento rok sa naša pozornosť osobitne zameriava na tie najslabšie a bezbranné stvorenia, deti, a to na tie spomedzi nich, ktoré sú choré a trpia. Existujú malé ľudské bytosti, ktoré na svojom tele nesú následky chorôb spôsobujúcich trvalé postihnutie, a tiež také, ktoré napriek veľkému medicínskemu pokroku bojujú s dosiaľ nevyliečiteľnými chorobami. Mnohé deti sú zranené na tele i na duši v dôsledku krvavých konfliktov a vojen, iné sú zasa nevinnými obeťami nenávisti bezcitných dospelých. Existujú „deti ulice", ktorým chýba teplo rodiny a sú ponechané samy na seba, i mladiství, ktorých zneucťujú rôzni ničomníci a zneužívajú ich nevinnosť, spôsobujúc im psychické zranenia, ktoré ich poznačia na zvyšok života. Nemožno zabúdať ani na nespočítateľné množstvo mladistvých, ktorí zomierajú na následky smädu, hladu či nedostatočnej zdravotnej starostlivosti, a rovnako ani na malých exulantov a utečencov z vlasti, ktorí so svojim rodičmi hľadajú lepšie podmienky na život. Od všetkých týchto detí stúpa tichý bolestný výkrik, ktorý apeluje na naše svedomie - ako ľudí i ako veriacich.

Kresťanské spoločenstvo, ktoré nemôže ostať k ich tragickým podmienkam ľahostajné, cíti naliehavú povinnosť angažovať sa. „Cirkev," ako som v napísal v encyklike Deus caritas est, je Božia rodina vo svete. V tejto rodine nesmie byť nikto, kto trpí nedostatkom toho, čo nutne potrebuje" (25). Preto si vrúcne želám, aby aj Svetový deň chorých ponúkol farským a diecéznym rodinám príležitosť čoraz lepšie si uvedomiť, že sú „Božou rodinou", a povzbudil ich k tomu, aby vo svojich obciach, štvrtiach či mestách dávali pocítiť Pánovu lásku, lebo „v samotnej Cirkvi ako rodine nesmie nijaký člen trpieť núdzu" (tamže). Svedectvo lásky tvorí súčasť života každej kresťanskej komunity. Už od počiatku totiž Cirkev premieňala evanjeliové princípy na konkrétne skutky, ako to čítame v Skutkoch apoštolov. Dnes sa pri zmenených podmienkach zdravotníckej starostlivosti ukazuje potreba užšej spolupráce medzi medicínskymi profesionálmi pracujúcimi v rôznych zdravotníckych inštitúciách a cirkevnými spoločenstvami pôsobiacimi na danom území. Z tohto hľadiska sa javí ako veľmi hodnotný príklad inštitúcia, ktorá je v spojení so Svätou stolicou, Detská nemocnica Dieťaťa Ježiša (Ospedale Pediatrico Bambino Gesù), ktorá toho roku slávi 140. výročie svojho založenia.

No to nie je všetko. Keďže choré dieťa je súčasťou rodiny, ktorá s ním prežíva utrpenia, často spojené s vážnymi obmedzeniami a problémami, kresťanské spoločenstvá nesmú zabúdať ani na to, aby pomáhali aj rodinám postihnutým chorobou ich syna alebo dcéry. Podľa príkladu milosrdného Samaritána sa treba skláňať k osobám, ktoré sú takto skúšané, a ponúkať im pomoc v podobe konkrétnej solidarity. Takto sa prijatie utrpenia a spoluúčasť na ňom premieňa na užitočnú pomoc rodinám chorých detí, vytvára v nich atmosféru pokoja a nádeje a umožňuje im okolo seba cítiť širšiu rodinu bratov a sestier v Kristovi. Ježišovo spolucítenie s plačúcou naimskou vdovou (porov. Lk 7, 12 - 17) i s úpenlivou Jairovou prosbou (porov. Lk 8, 41 - 56) nám má okrem iného poukázať na to, ako spoluprežívať okamihy fyzického a morálneho utrpenia s toľkými skúšanými rodinami. Všetko to predpokladá nesebeckú a veľkodušnú lásku, ktorá je odrazom a znamením milosrdnej Božej lásky, ktorá nikdy neopúšťa svoje ťažko skúšané deti, ale vždy im obdivuhodne posilní srdce i rozum, aby boli schopné náležite čeliť ťažkostiam života.

Každodenná služba chorým deťom a neprestajné angažovanie sa v tejto oblasti predstavujú výrečné svedectvo lásky k ľudskému životu, osobitne k životu tých, ktorí sú slabí a vo všetkom úplne odkázaní na druhých. Je skutočne potrebné náležite zdôrazňovať absolútnu a najvyššiu dôstojnosť každého ľudského života. Učenie, ktoré Cirkev neprestajne hlása, sa s dobou nemení: ľudský život je krásny a prežíva sa v plnosti, aj keď je slabý a často zahalený v tajomstve utrpenia. Svoj zrak musíme obrátiť na ukrižovaného Ježiša: svojou smrťou na kríži chcel mať podiel na bolesti celého ľudstva. V jeho utrpení z lásky vidíme najvyššiu možnú spoluúčasť na bolestiach maličkých pacientov a ich rodičov. Môj ctihodný predchodca Ján Pavol II., ktorý nám na sklonku svojho života dal žiarivý príklad trpezlivo prijímaného utrpenia, napísal: „Na kríži je ,Vykupiteľ človeka‘, Muž bolestí, ktorý vzal na seba telesné a duchovné utrpenia ľudí všetkých čias, aby mohli v láske nájsť spásonosný zmysel svojich bolestí, ako aj odpovede na všetky svoje otázky" (Salvifici doloris, 31).

Rád by som tu vyjadril svoje uznanie a povzbudenie medzinárodným i národným organizáciám, ktoré sa starajú o choré deti - zvlášť v chudobných krajinách - a s veľkodušnosťou i odriekaním prispievajú k tomu, aby sa im zabezpečila primeraná a láskyplná starostlivosť. Zároveň sa obraciam s dôraznou výzvou na predstaviteľov jednotlivých krajín, aby boli prijaté zákony a opatrenia v prospech chorých detí a ich rodín. Cirkev je vždy, no o to väčšmi, ak ide o život detí, pripravená ponúknuť svoju úprimnú spoluprácu s cieľom premeniť celú ľudskú spoločnosť na „civilizáciu lásky" (porov. Salvifici doloris, 30).

...deti a sestry na púti s chorými v Lurdoch...Na záver by som chcel vyjadriť svoju duchovnú spoluúčasť všetkým vám, drahí bratia a sestry, ktorí trpíte rôznymi chorobami. Svoj srdečný pozdrav posielam tým, ktorí vám pomáhajú: biskupom, kňazom, zasväteným osobám, zdravotníckemu personálu, dobrovoľníkom a všetkým tým, ktorí sa s láskou venujú liečeniu a zmierňovaniu utrpenia ľudí postihnutých rôznymi chorobami. Osobitne pozdravujem vás, drahé choré a trpiace deti: pápež vás objíma s otcovskou láskou spolu s vašimi rodičmi a príbuznými a uisťuje vás, že sa bude za vás zvlášť modliť. Pápež vás tiež pozýva, aby ste dôverovali v materskú pomoc Nepoškvrnenej Panny Márie, ktorú sme počas uplynulých Vianoc opäť kontemplovali, ako v náručí radostne objíma Božieho Syna, ktorý sa stal Dieťaťom. Zvolávajúc na vás i na všetkých chorých materskú ochranu Presvätej Panny, Uzdravenia nemocných, všetkým zo srdca udeľujem svoje osobitné apoštolské požehnanie.

Vo Vatikáne 2. februára 2009

Benedikt XVI.
http://www.kbs.sk/?cid=1234192779